Narodil sa v roku 1917 a vyštudoval typografiu. Po vzniku Slovenského štátu sa zapojil do ilegálnej činnosti, kde pracoval so skupinou ľudí, ktorí falšovali oficiálne dokumenty a krstné listy, aby zachránili ľudí. V tejto skupine pracoval tri roky až do svojho zatknutia. 11. augusta 1942 zatknutý v Bratislave, transportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime. Okradnutý o všetky cenné a osobné veci. Pridelili mu číslo - 64 401, ktoré mu vytetovali na ľavé rameno. Z konkrétnej bytosti sa stalo len číslo. Bývali na blokoch, kde o živote a smrti rozhodoval blokový vedúci SS. Túto funkciu vykonávali usvedčení vrahovia, ktorých museli všetky poslúchať ich povely, inak boli umlátení k smrti.
Režim dňa bol šialený. Vstávali o štvrtej ráno, rýchlo sa najedli a do siedmej stáli na dvore na zoradenie v každom počasí. Podľa Burgera „pracovní předpisy pro německé koncentrační tábory obsahovaly pouze jedinou logiku: logiku mučení zabíjení. Logiku smrti."[1]. Vládol tam prepracovaný systém, kde človek bol zbavený individuality a redukovaný len na číslo, ktoré je možné kedykoľvek eliminovať. Boli rozdelení do pracovných skupín bez ohľadu na kvalifikáciu. Kvôli nedostatku jedla sa predral do valníkového komanda, kde 16 väzňov ťahalo valník, na ktoré nakladali veci, ktoré zobrali novo prichádzajúcich väzňov z vlakov. Upratovacie komando, zvané kanada, otváralo batožiny a ich obsah triedilo. Mohli si ukradnúť nejaké potraviny, cennosti, a vďaka tomu prežiť ďalší deň v neľudských pomeroch. Nebolo to bez rizika, pokiaľ by to zistil kápo, tak mohol kohokoľvek ubiť ku smrti. Ale aj esesáci kradli. Keď im na to prišli, tak museli ísť na frontu.
14. januára prišiel rozkaz preložiť upratovacie komando do Birkenau, ktorý ležal v nezdravej, bažinatej krajine. Jeho komando sa dostalo do bloku 16, kde bývalo 400 až 600 väzňov. Podmienky boli oveľa horšie ako v Osvienčime. Všade bola špina, ľudia trpeli podvýživou. Až do 10. apríla 1944 pracoval na rampe v upratovacom komande. Každodenne videl selekciu, ale nemohol im pomôcť.
10. apríla 1944 to všetko skončilo a bol preložený do tábora Saschsenhausen, kde dostal nové číslo - 79 161. S ostatnými typografmi, fotografmi, chemikmi bol pridelený do samostatných blokov 18 a 19. Boli v izolovaní od ostatného tábora v Saschsenhausene, aby neprenikla na verejnosť informácia o existencii dielni na falšovanie peňazí. Ich dielňa bola špičkovo vybavená prístrojmi, kde sa falšovali juhoslovanské bankovky, britské librové bankovky, britské poštové známky a mnoho iných dokumentov. Každá bankovka bola zaevidovaná podľa hodnoty, čísla, série a čísel vodoznakov. Tieto bankovky boli používané na to, aby na obsadených, spojeneckých alebo v neutrálnych štátoch za ne kupovali zlato, drahokamy, šperky alebo valuty. V rokoch 1945 - 1960 bolo zadržaných viac ako 3000 falzifikátov vyrobených v Saschsenhausen v hodnote 35 000 libier.[2]
Kvôli približujúcej fronte bola na rozkaz 24. februára 1945 zbalená celá dielňa s prístrojmi a ľuďmi a presunuli sa vlakom do koncentračného tábora Mauthausen. Tam boli prevelení do špeciálneho bloku 20. 4. mája 1945 prišiel rozkaz zruši tábor Schlier, dcérin tábor Mauthausenu. Na rozkaz boli premiestnený do koncetrančného tábora Ebensee, do posledného neoslobodeného tábora. Ich komando bolo umiestnené do drevenej chatrče bokom od ostatných väzňov. Kvôli rýchlemu zvratu udalostí a oslobodeniu tábora Ebensee sa im podarilo zachrániť. Dňa 5. mája 1945 boli slobodní.
Cieľom tejto knihy je podať svedectvo o živote v koncentračnom táboroch, o falšovaní a uloženom poklade s nacistickými dokumenty v Toplickom jazere a o nepotrestaní hlavného mozgu falšovateľskej diele, ktorý pomocou svojich priateľov ušiel spravodlivosti a nikdy nebol potrestaný.
Literatúra:
Burger Adolf: Ďáblova dílna. Padělatelská dílna v koncentračním táboře Sachsenhausen. Nakladatelství Svoboda. Praha : 1991
[1] Burger, A.: Ďáblová dílna, str. 36
[2] Burger, A.: Ďáblová dílna, str. 132
