Niežeby vylihovanie v posteli a príjemnéničnerobenie bolo pre mňa utrpením. Skôr mi prekáža nepredvídateľnosť choroby,ktorá ma skolí, kedy sa jej zachce a kde sa jej zachce.
Spomínam si, že ako malé deti sme boli celkom radi, keď smekvôli chorobe nemuseli do školy. Naschvál sme sa snažili namerať si zvýšenútelesnú teplotu (nejako sa nám podarilo prísť na to, že keď dostatočne dlhopoklepkávame po teplomere, ortuť a tým aj teplota stúpne :-)), simulovali sme bolesť brucha,hlavy, ba dokonca sa medzi nami vyskytli aj takí, čo kvôli chorobe chrúmalikriedu alebo si máčali zápästie v octe, len aby si poistili peknúzlomeninu..
Karta sa však obrátila, keď som sa na niečo veľmi tešil(koncoročný výlet na chatu, branecký výcvik kdesi v lese a podobnémládežnícke zábavky) a deň predtým ma natruc rozbolelo hrdlo a kvôli zvýšenejteplote som nemohol ani na krok z domu. To bolo nárekua škrípania zubami! Nepomáhala mi ani myšlienka, že ostatní sa musia štveraťpo kopcoch a ja som sa mohol lenivo naťahovať v posteli.
A takéto naschvály mi telo pripravuje aj dnes. Už sasíce nesnažím za každú cenu dostať na péenku, ale kašeľ a malátnosť maskoro vždy prepadnú v tej najnevhodnejšej chvíli.
Aj teraz. Dlhšiu dobu si plánujeme pekný výlet do stovežatejPrahy. Zajtra ráno vyrážame. A dnes sa zobudím s miernym škrabanímv krku.
No nie je to na porazenie?
