Bombardovanie Srbska, kroré sa začalo 24. marca 1999 bolo diplomatickým a politicikým zlyhaním. Situáciu Albáncov nezlepšilo, práve naopak, kríza sa zmenila na humanitárna katastrofa. Bombardovanie spustilo vlnu vraždenia, znásilňovania, rabovania a deportácií. Miloševič využil útok NATO ako zámienku na eskaláciu násilia voči Albáncom.
NATO retrospektívne odôvodnilo 78 dní trvajúcu kampaň, pri ktorej zomrelo viac než 500 civilistov, práve násilím páchaným na etnických Albáncoch. V skutočnosti však toto násilie bolo viac menej sporadické (aj keď názory na intenzitu sa rôznia), a vyskytovalo sa na oboch stranách. K najvačším etnickým čistkám a násilnému vysídlovaniu došlo až po tom čo Kosovo opustili pozorovatelia z OBSE a NATO začalo vojenskú kampaň. A ak bolo cieľom "zastavenie etnických čistiek riadených juhoslovanskou vládou na čele s prezidentom Slobodanom Miloševičom" tak operácia zlyhala.
Hoci Miloševič bol inaciátorom a exekútorom násilia voči Albáncom a nesie najvaščiu mieru zodpovednosti, NATO má svoj podiel viny na eskalácii násilia. Američania a ich spojenci ani zďaleka nevyčerpali všetky diplomatické možnosti.
Mierový návrh, ktorý juhoslovanská vláda odmietla podpísať obsahoval dodatok umožňujúci jednotám NATO voľný prechod cez ich územie. To predstavovalo zásah do suverenity nezávislého štátu. Henri Kissinger, bývalý Americký minister zahraničia, označil dodatok za provokáciu a zámienku na začatie bombardovania. Vojenský zásah nebol jediným, a ani najefektívnejším riešením.
Včerajšie ospravedlnenie dvojice národniarov bolo dojímavé. Ostáva len dúfať že ospravedlnenia z ích úst sa dočkáme raz aj my, občania Slovenskej Republiky.
