Keď som bola decko, chodili k nám, do dediny, kolotoče. Dva krát do roka, na oslavy SNP a na hody. Boli sme „stredisková obec", niekedy aj cirkus prišiel. Oba ansáble disponovali strelnicami. V tých vždy obsluhovala „kolotočárka". Obscézne postávala v rohu, alebo sa vystretými rukami opierala o pult . „Zmaľuvaná" otŕčala dekolt na streľbychtivých dedinčanov. Niekedy jej chýbalo pár zubov, ale to nebránilo oslnivým úsmevom, ktorými štedro metala všetkými smermi.
Keď pozerám správy, alebo ešte aj iné, čo by malo v televízii zaváňať serióznosťou, distingvovanosťou a neutrálnosťou, stále čakám, že zacítim cez obrazovku tú ťažkú, vulgárnu kolínsku, prerážajúcu pach cigarety, potu a alkoholu, čo oné dámy šírili okolo seba a voňali ňou aj tie čačky z krepáku, na špajdliach pripravené na odstrel. Malý rozdiel medzi kolotočárkou a moderátorkou ale registrujem. Teda, presne taký veľký, ako rozdiel v objeme výplní výstrihov porovnávaných protagonistiek.
Pani od strelnice mala jasnú úlohu, prilákať svojím výzorom do jej búdy na kolesách čo najviac potencionálnych platičov diaboliek. Možno Markíza kalkuluje podobne. Potom treba moderátorke ešte vložiť do úst žuvačku. Kolotočárka ju vedela veľmi sexi prevaľovať v ústach a keď už má mať výpovednú hodnotu iba „obraz", prežúvanie nemôže uškodiť.
