Dnes som pozerala sánkarov. Rútili sa rad radom ľadovým korytom dialničnými rýchlosťami, aj stotridsať dva som zaznamenala. Žiadna kapotáž. Boby síce vyzerajú ako truhla v pohotovosti, ale predsa len poskytujú ilúziu akej takej bezpečnosti. Neviem, načo sa v oboch týchto disciplínach unúvajú s prilbami, tam, ak sa niekto vysype, bude tak dolámaný, že kompletný mozog bude skôr na oštaru. Rýchlokorčuliarskí šialenci nemajú na hlavách ani tie škrupiny a keď by sa niekto zakoptal na metrových nožoch, akurát tak nimi rozpára seba, alebo suseda čaptajúceho vo vedľajšej dráhe. Hokej - zakrývam si oči, keď sa chlapci rozhodnú pritláčať sa navzájom k mantinelom a narážať do seba, ako keby im nestačilo, že to raz začas schytajú pukom? Zjazdové lyžovanie, každé jedno, rad radom, horor od štartu až po cieľovú čiaru. Svahom chýbajú možno dva tri stupne do kolmosti, som zvedavá, kedy trate postavia v pravom uhle! Ukážkou hazardu so životom sú skoky na lyžiach. Tu by sa malo, podľa mňa, zrušiť bodovanie za estetický dojem. Veď, dá sa vôbec sústrediť na nezrútenie sa z mrakodrapovej výšky, ak treba pri lietaní dávať pozor ešte aj na to, ako sa zapáčiť rozhodcom? Skoky a figúry, ktoré predvádzajú súčasní krasokorčuliari ma nútia tajiť dych a po každom páde nechápem, ako sa tí ľudia dokážu znova postaviť a hádzať dookola žiarivé úsmevy?
Čo sa týka ohrozenia zdravia, biatlon a bežkovanie mi prídu relatívne bezpečné a pritom vôbec nie divácky nezujímavé, ale osobne by som môjmu decku dovolila trénovať maximálne tak curling. Tam sa tuším nič katastrofálne nemôže stať. Lenže v tom prípade zase neviem zaručiť, či by som sa na neho aj pozerala v telke. Lebo, bez urážky (nemusí každého baviť všetko, že?), tento šport mi príde tiež extrémny, ale v opačnom zmysle, ako tie vyššie spomínané.
