- - -
S-o-c-i-a-l-i-s-t-i-c-k-ý...socialistický, socialistický, socialistický..
Píšete aj vy desaťprstovou hmatovou metódou? A ktoré slová vám idú najlepšie? Dívate sa na prsty? Ja áno. Ale slovo socialistický a vlastné meno zvládajú brušká mojich prstov bezchybne aj potme...
24. novembra 1989 "Pozval ma na cigu..znamená to niečo?"
Martina z céčky som obdivovala pre jeho odvahu. Na chodbe - cez veľkú prestávku - sa postavil na šiesty schod a trúfalo sa spýtal okoloidúcej profesorky, dokedy že budeme opisovať tie hlúpe vety z učebnice Hospodárskej korešpondencie. Práve tam bol pôvod onej výnimočnej schopnosti prinútiť inak neposlušné prsty dopadať na to správne miesto, v tom správnom poradí..
S-o-c-i-a-l-i-s-t-i-c-k-é v-l-a-s-t-n-í-c-t-v-o -v-ý-r-o-b-n-ý-ch p-r-o-s-t-r-i-e-d-k-o-v..
"Najbližšie budem opisovať Dikobraz..nech ich porazí!" ..povedal Martin, oprel hlavu o stenu a vyfúkol dym..
Správa o Nežnej k nám neprišla hneď. Vlastne to na začiatku žiadna Nežná nebola - to sa len v Prahe diala nejaká výstrednosť a zábery z televízie boli niečím, čo sa nás akoby nemalo dotknúť. Stredná ekonomická škola v Bardejove bola bezpečná a vzdialená od centra diania. Všetko revolučné k nám prichádzalo unavené a strácalo silu ovplyvniť šedivú každodenosť.. Martin bol jeden z prvých, ktorí porozumeli..
27. novembra 1989 "Držal ma za ruku celých 5 minút. Úžasný pocit. Ešte chcem!"
Školou tá správa preletela ako blesk! Gymnazisti chcú urobiť živú reťaz okolo námestia! Máme sa pridať!
Živá reťaz!
V čase, keď aj hlasný hovor v triede počas prestávky bol dôvodom na zúrivý krik učiteľov! Triedy boli prázdne a my všetci na chodbe. Na šiestom schode stál teraz náš telocvikár
a vysvetlil nám, že to, čo sa deje v Prahe a Bratislave sa nás netýka. Bál sa a my sme boli veľmi sklamaní. Bol najmladší z profesorského zboru a tak sme sa ho šli spýtať či SMIEME....
Martin ma napriek zákazu chytil za ruku a tajne sme sa vytratili von..
Námestie bolo prázdne..Aj gymnazistom to zakázali...
28. november 1989 "Máme sa stretnúť popoludní v lahôdkach. Strašne sa teším."
Mám ružovú vetrovku, svoje prvé Tuzexové rifle, biele ponožky a čierne lodičky. Farby spolu ladia a mne to úplne stačí. Stmieva sa. S Martinom sa nakláňame z okna Lahôdok na námestí a pod nami je spústa ľudí. Čosi sa deje, ale celkom tomu nerozumiem.
"Dal bych si třicet deka vlašáku a dva rohlíky." ..ozve sa od pultu za nami..
Má asi dvadsaťpäť, okolo krku dlhý farebný šál. Kozačky a štrikovanú čapicu.
My šestnásť a v porovnaní s ním vyzeráme ako mimozemšťania.
"Tak co přátelé..jaký na to všechno máte názor?" opýta sa srdečne a prisadne si k nám.
Názor..
Názor bolo to, čo som vtedy márne hľadala sklopenými očami medzi sendvičom a šunkou obloženého chlebíka.
"Nemám na to žiaden názor..."
"Žádný názor? To je špatný. A co Kryl? Znáte Kryla? Jeho písně?"
"Nepoznám Kryla.."
"Hmm. Tak sa najezte a přijďte. Přišli jsme z Prahy. Stávkujeme.
Budem spolu mluvit a zpívat..."
Áno, boli sme vtedy božie hoviadka.
Ale sú ľudia, ktorí vás od základu zmenia položením jedinej otázky.. Vytušia vašu bezmocnosť a bez toho aby vás presádzali, rozmiestnia dookola pomyselné smerové tabule, nakreslia stredovú čiaru.
Vezmú si cez rameno gitaru, sadnú na vlak a pohnú vami i dejinami..
Dnes mám pre istotu názor úplne na všetko, čo nebýva vždy najlepšie, ale tá spomienka je príliš silná.
A vždy na začiatku zimy, pri sledovaní správ načnem háčikom dlhý, d-l-h-o-č-i-z-n-ý farebný šál.. Najlepšie z mohéru. Je potom taký...nežný..
Vlašský šalát, Kryl a hlava v oblakoch...
Denník som si vždy písala v obdobiach vrcholnej zamilovanosti. Ješitnosť žiadala podrobnú štatistiku a duša dôverníka. Svojim láskam vďačím za to nenápadné ale pevné pradivo, po ktorom sa spúšťam v myšlienkach späť. Po útržkoch z obyčajných dní a poznámkach písaných na okraje zošitov, sa v mysli vraciam do doby, keď sa na pozadí banálnych ľudských príbehov - a vtedy veľmi ďaleko od nás - diali zaujímavé, priam dejinotvorné veci...Zamilovali ste sa aj vy v tom správnom čase?Vaše spomienky sa môžu stať pokladom našich národných dejín. :)