Moja teória riadenia zmien, alebo - vysvedčenie z kameňolomu...

Kým som sa s kolegom osobne zoznámila, patrila som nejaký čas do publika, ktoré svojím správaním zabával. Vedela som, čo bude následovať a rozhodla som sa, že si spestrím deň. Vystreliť si ( kultivovane - ako inak!) z vysokoškolsky vzdelaného primitíva je malé škodoradostné tešítko , ktorému dokážem len veľmi ťažko odolať.

"Pani kolegyňa, to, čo vravíte, je naozaj zaujímavé..kde ste študovali?" ..zanôtil kolega a bol môj!
"Nuž..na to vám nedokážem odpovedať jednou vetou.." ..zaujala som palebné postavenie.
"Nebodaj ste aj vy stihli vyštudovať viacero vysokých škôl?" prijal hodenú rukavicu kolega..
"Povedzme..viacero fakúlt.." ..zatvárila som sa tajomne a kolega ma takmer zaradil do zoznamu osôb hodných svojej pozornosti. "Začala som študovať ešte v relatívne mladom veku."
"Ach..veď ma už nenapínajte!" ..pridal kolega trocha afektu a našuchoril perie.
"Tak...začala by som hádam fakultou enviromentalistiky, ktorá bola pre moje ďalšie smerovanie kľúčová.".. začala som s najvážnejšou tvárou, akej som bola v tej chvíli schopná.
"Ale s odstupom času hádam môžem povedať, že ďaleko dôležitejšie bolo získavanie poznatkov, ktoré dnes aplikujem pri formulácii vízií, strategickom plánovaní a riadení zmien. Efektívne ich využívam v personalistike a pomáhajú mi zvládnuť napríklad delegovanie právomocí a určovanie priorít."
"Vzbudzujete vo mne veľkú zvedavosť..pani kolegyňa. O akú univerzitu ide?"
"Je to kameňolom Borovník pri Prešove" ..venovala som kolegovi očarujúci úsmev a bolo po známosti.

Neklamala som, ale nebol z tých, ktorí dokážu podobnú univerzitu oceniť. Jemu visia nad pracovným stolom certifikáty, mne fotky a sušené javorové listy.

Môj dedo bol v kameňolome strelmajstrom a technikom bezpečnosti práce.
Prázdniny som trávila na "streľpľaci" a v drvičke, kde sa z veľkých kamenných blokov stával stavebný materiál. Drobné kamienky na záhradné cestičky, kamenné dlažobné kocky, alebo netriedený kameň na spevňovanie ciest. Obrázkom bežného letného pracovného dňa bolo dvanásť statných chlapov a jedno desaťročné dievčisko s červenou mašľou vo vlasoch.
Kameňolom je rizikovým pracoviskom aj pre dospelých, ale môj dedo bol beťár. Tak, ako mi doma nebránil položiť ruku na horúce kachle, tu mi nebránil stáť na uzučkom mostíku nad drviacou šachtou, kde ste nepočuli vlastného slova. Zdalo sa mi to nebezpečné a preto sa mi to páčilo. Dedo zase vedel, čo nebezpečné je, a čo nebezpečné len vyzerá byť a učil ma zbaviť sa zbytočného strachu. Tak či tak, bolo to naše tajomstvo, pretože pri prezradení mojej pozície dedovho asistenta, by bolo zle. Najmä babka by sa postarala, aby dedovi nezostalo na hlave ani tých pár vlasov, čo ešte mal.

Platilo to hlavne vtedy, keď som s batohom rozbušiek na chrbte pomáhala rozmiestňovať muníciu pred odstrelom. Dedovi už padlo zaťažko škriabať sa do všetkých kútov a tak ma istil zdola. Strategicky myslieť som sa teda učila naozaj pomerne skoro. A najmä - výsledok mojej stratégie bol jasný po pár hodinách, čo výrazne urýchľovalo výuku. Dedo do mojej tvorivosti zasahoval len v prípade, ak hrozila pohromou. Znamenalo to raz viac, raz menej odvaleného kameňa, ako bolo v pláne. Vždy ale dosť na to, aby mala drvička na týždeň
o robotu postarané. Pocit mojej dôležitosti umocňoval najodvážnejší úkon pri odstrele:
Keď bolo všetko pripravené, kábliky poprepájané a nálože v kľúčových bodoch, všetci sme zaliezli do špeciálneho bunkra a v kameňolome zaznela siréna. Dedo roztočil kľučku na spínacej skrinke a mojou úlohou bolo zatlačiť červené tlačidlo! Poviem vám..vždy sa mi triasol prst. Vedela som, aké peklo nastane.

Tam niekde začala moja kariéra miestneho revolucionára. Ak mám pred sebou dôležité rozhodnutie viem, že so strachom v srdci žiadnu zmenu neurobím.
Že neexistuje dobrý a zlý výsledok - iba výsledok. Dobrý vám potvrdí predpoklad, zlý vám dá skúsenosť. Že podusiť vašich najmilších vo vlastnej šťave, môže byť občas to najlepšie, čo pre nich môžete urobiť. Že svet (alebo vaša firma, či domácnosť) sa málokedy mení za tónov Vivaldiho Štyroch ročných období. Ale ak ste dobre premysleli rozmiestnenie rozbušiek, pokojne stlačte červený čudlík. Kým sa vystrieľajú nálože, chvíľu to trvá. Nad hlavou vám budú lietať kamene a z diaľky to môže vyzerať aj nebezpečne. Vy to však budete mať pod kontrolou a môžete si v bunkri mastiť karty. Lebo keď všetko stíchne a prach opadne, pred očami budete mať presne to, čo ste tam chceli mať.

Môj dedo bol lepším učiteľom, než žiakom. Svoj vlastný boj so strachom prehral. Rakovina ho ulovila skôr, než sa s ňou odvážil bojovať. Pridal tak mojej teórii jeden podstatný záver:

Ak včas nezačnete riadiť zmenu vy, začne zmena riadiť vás...