Su dni alebo radsej chvile ked sa naozaj od srdca citime byt stastnymi, ked to citime celym telom ale ostatok casu venujeme uvazovaniu, porovnavaniu, a vyhladavaniu stastia. A skoro stale ak sa so svojim vysnivanym stastim nestretneme prichadza na rad nasa negativna povaha. Vsetko je zle. Na otazku “ako sa mas?” odpovedame ze celkom dobre alebo v urcitych pripadoch aj z toho druheho konca. V podstate asi len preto ze sami stastie nedokazeme definovat, lebo by bolo urcite definovane individualne, tak ako pre mna moze byt stastie ze si mozem dat kavu a pre niekoho ineho zase velka vyhra v loterii. Je to opaet len ramec nasho rozhodnutia. Teda aj male veci mozu byt stastim, ale tie si uvedomujeme prave vtedy ak ich nemozeme z nejakych pricin mat. Mame obrovsku chut, velmi chceme, ale neda sa a ak by sa nejakym zazrakom podarilo spravy nas to “stastnymi”. Dost casto teda povazujeme za stastie prave splnenie nasich ocakavani, aspon tie skryte ak su splene, su naozaj silne.
Stretol som dievca vo vlaku z Viedne do Bratislavy. Nezacali sme sa rozpravat, kedze som vytiahol knihu a zacal citat a pritom pocuval svoj dobry chilloutovy vyber. Kratky cas pred prichodom do Bratislavy som uzavrel,”docital” kapitolu, odputal sa od hudby a zacali sme jednoducho, tak ako sa zacinaju bezne konverzacie. Som tym postihnuty, vela sa pytam, ale vzdy sa vela dozviem. V tomto pripade som sa dozvedel ze dievcina je prave studentkou na jednej z BA vysokych skuol, ze bola vo Viedni pozriet starych znamich, pre ktorych kedysi pracovala a ze sa vracia do skoly lebo ma pred sebou este tyzden. Velmi sa jej nechcelo ale “vedela”, ze to tak ma byt. A tak sme dosli do Bratislavy a rozlucili sa. V podstate take male stastie, ak sa to tak vezme. Nemuseli som len ticho sediet vo vlaku a pozerat cez okno do tmy pri zvuku kolies narazajucich do spojnic kolajnic. Ja som spoznal osuobku a kusok jej zivotneho pribehu, scasti pohlad na zivot a ona aspon nejakeho cudaka, ktory sa jej mozno niekedy raz vynory v pameti. Rozlucili sme sa a v pohode odisli kazdy svojim smerom aby sme sa zase stretli. Asi o dve hodiny stala pri okienku a ja som k nej podisiel. Mala dobru naladu, prave dotelefonovala s kamaratkou, ktora jej zdelila ze skola bola z nejakych dovodov zrusena na dva dni a tak ze odchadza domov. Napriek radosti bola cela vymrznuta, asi tak ako ja a do odchodu vlaku zostavalo este dobrych 40 minut. Zrazu sa z amplionu vyludila sprava, ze nas vlak uz je pristaveny a tak sme sa vybrali najst si miesto v teplucku a tam vznikla nasa debata o stasti. Presne tak ako by som to povedal kazdemu, bolo to na jej jednoduchom priklade. Vlastne som len reagoval na jej slova: “ty sa mas ze mas tolko stastia”. A preto hovorim – ides z Viedne cesta je nudna ale zakecas sa a je ti lepsie, take male stastie ze sa necitis sama, “sklamana” z toho ze ides do skoly, kde ale stretnes svojich znamich na co by som sa urcite tesil a nakoniec ta dobra sprava ze do skoly ist nemusis. Potesi ! ;) No a tak dalsim vyberom vnimala ten chlad stanice ale hovorym ze je stastie ze ten vlak uz je tu a tak dalsiu polhodinu uz nemusis mrznut. V teple kupecka uz len musis mat ten pocit. A v konecnom duosledku, necestujes sama a dokonca s niekym koho tak trolilinku poznas. Trochu sme podebatili a zase si hovorym, je to lepsie nez zizat do tmy. Dalsi pocit stastia pri uvedomeni si ze vlastne nejake to stastie v urcitej forme je okolo nas v kazdej chvili. Navrhol som pozriet nejaky film a cesta zbehla, po skonceni to uz bolo len par minut do jej cielovej stanice, teda s tym ze vedela ze ma pred sebou este pol hodiny cesty domov a tak verim ze na tej ceste bolo opaet niekolko zazitkov ktore svojim pozitivnym naladenim prekonaly vsetky negativa v ceste. A ja som sa rozvalil a zaspal, zobudil sa pred stanicou vystupil a zistoval dalsi spoj. Nieco mi hovory daj tie tri stovky na taxi a si doma, ale nastastie najblizsi ranny autobus odchadzal o 10 minut a tak som si este vychutnal inak odpornu horucu cokoladu z automatu a svoju rannu cigaretku. Preto takto zijem, zivot sa sklada z kuskov stastia a zalezi len na mne ako sa rozhodnem, ci chcem vnimat tie horsie useky alebo v nich najdem tie drobne criepky, ktore ma vzdy povznesu a potesia.
Odkedy som zacal zit tymto zivotom, zda sa ze sa na mna stastie len tak lepi ako by povedal clovek ktoremu sa zda ze toho stastia az tak nema. Prisiel som na to ze to “stastie” je naozaj len a len to co uz som predtym mal, len som si ho nevsimal. Je to nasa hlupa povahova vlastnost ako som uz raz pisal, takmer az vyhladavame nestastne situacie, nahovarame si ze ostatny toho stastia maju nejako viacej a tak sa dusime svojim egom ktore nas zenie do spleti pavuciny na nespravnu stranu zivota.
Napriek tomu ze niektory ludia sa citia byt stastnymi, prave pre to ze vsetko maju, ako napr. Dobru pracu , dost penazi k zivotu, skvelych priatelov , moze sa stat ze jedneho dna vsetko stratia a ich stastie postavene na realnych idealoch pominie.Aj preto je dobre naucit sa vnimat stastie v kazdom criepku zivota, aby sa neskor nestalo ze budeme naozaj nestastnymi.
Viem ze som stale napadnuty ziadostivostou, nechapem svoje pocity ale moja radost sa strieda z uzkostou. Kedy pride cas ked budem uprimny? A nie uprimny voci inym ale sam voci sebe. Nahovarame si vela veci, tak isto ako vnimam priciny a jej dosledky necham odvodit od svojho ega. Hladam odpoved na neexistujucu otazku, na nieco v com v mojom zivote vladne chaoz. Teoria lasky, ktora sa zda byt skoro presna ostava len teoriou, ktoru nedokazem zit. Aj ked je laska naplnenim zivota, ta laska ktoru davam a mal by som davat vsetkym sa meni na nieco co laskou nieje. Je to len ego ktore hovory co chcem a co nemam.
To co sa odohrava v mojej hlave je zalozene na logike, predsudkoch, urcite stipke zakernosti ale nie na laske. Co sa odohrava je len zaujem, cisty zaujem ziskat vyhody pre seba, co nieje spravne. V kutiku duse viem ze existuje laska ktoru tak velmi citim ale je prepletena ludskou jesitnostou. Nieje cista aj ked tam vnutry ju citim, citim ju dokonca kazdym kustickom svojho bytia, ale davam ju zo seba nespravnym “ego” sposobom. Davnejsie som pochopil ze toto nieje ta spravna cesta lebo ma vedie do neistoty. Milovat znamena zit, tak ako zit pre niekoho by malo znamenat zit pre seba. Myslel som si ze zijem pre niekoho a nakoniec som zistil ze vlastne chcem zit len pre seba-pre svoje ego. Nakrmit svoju ludskost, ktora nieje svetaa. Nieje uprimna a kedze nedokazem zit uprimne voci inym, niesom uprimny ani sam voci sebe. Tak velmi milujem a tak velmi sa necham ovplivnit svojimi presvedceniami. Milovat neznamena “mat” ale davat. Ale davat z cistej lasky a nie v ocakavani. To o com pisem o com premyslam mi uz milionkrat dalo odpoved a ja sa jej stale vyhybam, akoby som sa zase bal. Svoj strach ktory som nasiel, som nedokazal prijat a odpustit. Ked sa pytam kto som viem odpovedat sam sebe ale nikomu to v skutocnosti neviem povedat. Preto ze sme vsetci jedno? Aj pre to ze nezijem zivot ktory by som mal. Otvoril som branu a zdalo sa mi ze to je dost. Zastavil som sa a prestal hladat, ale teraz chapem ze to co som nasiel je len cesta a nie ciel. A ja stojim a vo vytrzeni sa neviem pohnut dalej. Cakam kedy vlastne prestanem naliehat, naliehat sam na seba a na svoje okolie. Chcem aby som bol pochopeny, aby niekto chapal to, co ja sam nedokazem pochopit. Moje slova su zradne tak ako myslienky ktore do nich neviem vlozit, avsak moje myslienky niesu ciste. Zabudol som ze milovat nieje pocit ale laska, to svetlo ktore je nasim povodom, nasou sucastou, nasim nekonecnom zivota a smrti a dalsieho zivota. Laska nieje to co sa skryva v mojej hlave ale to co prechadza mojim srdcom a tym svetlom ktore je vsade okolo. A tak milovat neznamena chciet ci mat ale vediet. Moja cesta sa zacala a nikdy nemoze skoncit, ani vtedy ked dosiahnem jej ciel, lebo vtedy budem tym cim som, vtedy budem milovat a nemat a nechciet ale vediet. Teraz len vnasam strach do zivota, otazky ktore su tak nejasne oko odpovede na nich. Ako tvorca chaosu by som vyhral, ale kde je ta cistota ktoru som uz nasiel a zase zahalil do rucha egoizmu a skrytych ocakavani. Vstupil som do brany z ktorej sa nemozem otocit a vratit na cestu nevedomosti. Citil som to cely zivot, stale som ju hladal a konecne nasiel ale zase pocity pretkane strachom mi nedovoluju vstupit a kracat po ceste. Ceste ktora kraca vo mne. Ale viem ze to co hladam najdem. Nakoniec ja som to uz davno nasiel lebo to co hladame nieje dalej nez na dotyk ruky. Som slepy a pozeram ocami ktore maju povedat co vidia, vsetko co som sa naucil pomenovat. Avsak nevidim to co je vidiet najviac, to co je v skutocnosti opakom sna ktory zijem.
To ze chcem urobit niekoho stastnym nemoze byt pricinou dosledku mojho stastia lebo moje stastie ma byt pricinou dosledku stastia inych a tak ako som sa uprimne zbavil nenavisti nasiel som svoje stastie ale nedokazem ho uchovat. Nedokazem sa zmierit s tym ze davat nieje materialno ale spiritualno.
