Omrvinky dobrodružstva s Tebou

Šľaken, to čo bol za zvuk?, snívam... Automaticky cápem rukou na zem vedľa postele v domnienke, že to pípa budík na mobile. Odklopím tú elektronickú haluz. Niečo postískam, len aby sa ten príšerný zvuk už neopakoval a pootvorím viečko ľavého oka (zhodou okolností vždy otváram ľavé oko a krutou hrou osudu je to práve ľavé oko, na ktorom mám nejakú tú dioptriu..). Namiesto estetického pozadia na mojom mobile žmúrim na zelenkavé písmenká. Jémine, vírus!, preberám sa... Ty si koza.. Že „vírus“. Zažmúrim pozornejšie: „Ahoj zlatusik, no ktoze nam je to zase o rok blizsie k 30-tke?:)“. Po trápnej nechápavej chvíľke prevraciam so smiechom pohľad k stropu. You made my day...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)
Obrázok blogu

Áno, áno, ťahá mi na tridsiatku (aj keď to ešte pár rôčkov potrvá..). Kedysi pred rokmi som čítala, že žena pre svoje sebavedomie potrebuje: byť milovaná, rešpektovaná, mať činnosť, v ktorej sa môže realizovať, kaktus a priateľku, ktorej môže zavolať aj o pol tretej v noci. Niežeby to spravila; hlavné je, že môže. Dobre, neviem čoho by sa mi bolo dostalo, keby som ťa niekedy fakt zobudila zo sna kvôli svojmu sebavedomiu... ale bola som si istá, že môžem. Vidíš, si dôležitým faktorom v mojom psychickom vývoji. Ehm... nebudeme sa radšej pri tom zastavovať.

Teraz neveríš, že si pospomínam, čo? Tak sleduj. Začalo to na strednej hodinami angličtiny, nie? Obe sme zdieľali rovnaké presvedčenie o nadradenosti vlastnej angličtiny nad angličtinou učiteľkinou a rovnaký ironický humor. Mňa - introvertného asociálika - vždy priťahovala tvoja extrovertnosť ako magnetka. Proste som sa ti zavesila na krk ako totálna mentolka, priznajme si :).

Bola som štastná. No uváž. Astronomický krúžok, keď sme týpka, hvezdára-astronóma, svojou prítomnosťou vyplašili, až sa zakoktal.. V inkriminovaný deň sme sa vyštverali na najvyšší (jediný) kopec v Michalovciach (163 m.n.m.) do hvezdárne a usadili sme sa medzi asi siedmimi chalanmi v pološerej miestnosti, pamätáš? Chlapík sa snažil použiť odborný termín, kde sa dalo. Dobre, my sme sa urputne snažili tváriť, že by nám to fakt nemusel rozprávať ako malým deťom. Alebo ako nemal kto ísť na olympiádu z nemčiny, ako nám dobre padlo pár voľných hodín a bageta... plus - nikdy nevieš, kedy sa ti zíde vedieť, ako sa povie veverička. Nehovoriac o našich fenomenálnych zápasoch volejbalu... ktorých nervy drásajúce momenty sú určite storáz oslavnými piesňami opísané v análoch. Hodiny španielčiny s chlapíkom, ktorý snáď ešte aj nás tromfol vo flákaní prípravy. Prvá veta čo si ma naučila: „Tu eres muy inteligente. (Si veľmi inteligentná.)“ Potom že nech ti to zopakujem pre istotu trikrát, či to dobre hovorím... S láskou sa mi vynára v pamäti tvoja úporná snaha naučiť sa hrať na gitare - ktorá nabrala nové dimenzie, keď si potom v Los Angeles ohurovala domácich vlastným prevedením Pod tou skálou .. Náš „Kurz ochrany človeka a prírody“ v neprebádaných lesoch Vihorlatských vrchov, kde naše premoknuté zadky zachránili (zá)lesáci a ich suchá chata. Príchod na vysokú školu, kde už girlandami kvetov ovenčené ulice Bratislavy veštili rýchly pád našich šťastných hviezd. Nakoniec sme, z izby vymknuté tvojou novou spolubývajúcou, zakvasili na noc pred zápisom u môjho brata - z toho si asi nebudeš veľa pamätať, zaspala si pri Knocking On Heaven´s Door stúlená medzi mnou a Slizom. Naše „večné“ 8-hodinové cesty vlakom (bageta v IC..) a ja sa doteraz neprestávam diviť, ako vieš skvele zmanipulovať asi úplne ľubovoľného príslušníka mužského pohlavia, aby si si mohla položiť hlavu na jeho pleco a ráno, napriek oslintanému ramenu, príslušník vždy ešte galantne zložil vak a otvoril dvere kupé... A môj vred na pleci a tvoj povzbudivý súcitný „neboj, mohlo to byť na zadku“ pohľad pred bránami Kramárov. Výberové konanie organizácie AIESEC od skorého rána po piatočnom žúre a jediná otázka, ktorá sa niesla celou touto akciu bola tvoja: „Áno, iste. No a kedyže už príde tá pizza?“... A v priebehu histórie častokrát moja uslzená hlava na tvojom pleci a tvoja na mojom. Spomínam ešte (ale vlastne len úplne matne..), ako ťa vždy vytočil môj zlozvyk vševeda, inak zvaný aj „musímmaťvždypravdu“, ale v tomto momente sa mi nejako zamlžuje pamäť... hmm..


Že môžu existovať aj „najlepší“ priatelia si vraj zistila v deň tvojho odchodu do Španielska. Sedeli sme u teba na izbe a fénom mojej spolubývajúcej sme fénovali tvoje mokré tričko, ktoré si si prezieravo tesne predtým vyprala - cestovať treba distingvovane a voňajúc. Vo vaku si už mala pribalené moje ponožky a uterák. Odovzdane si držala tričko pred prúdom vzduchu a rozprávala si mi o cestovnej horúčke...

Už ubehlo ďalších pár rokov a stále ťa ešte môžem objať a vedieť, že sme svoje. Ďakujem, moja pekná, za všetko - za veľa.. Chýbaš mi. A všetko najlepšie k tomu skvelému veku - pre zmenu tebe.

Eva Vasilová

Eva Vasilová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudovala "matfyz", momentálne sa zľahka venuje práci vo finančnej spoločnosti a ešte zľahšia PhD. štúdiu. Má rada dobrý ironický humor, rýchle autá a horkú čokoládu. Pri západe slnka je niekedy voľným okom pozorovateľná v niektorom z pubov s dreveným obložením pri pohári piva. Zoznam autorových rubrík:  Moja dušaNespútané myšlienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu