Šľaken, to čo bol za zvuk?, snívam... Automaticky cápem rukou na zem vedľa postele v domnienke, že to pípa budík na mobile. Odklopím tú elektronickú haluz. Niečo postískam, len aby sa ten príšerný zvuk už neopakoval a pootvorím viečko ľavého oka (zhodou okolností vždy otváram ľavé oko a krutou hrou osudu je to práve ľavé oko, na ktorom mám nejakú tú dioptriu..). Namiesto estetického pozadia na mojom mobile žmúrim na zelenkavé písmenká. Jémine, vírus!, preberám sa... Ty si koza.. Že „vírus“. Zažmúrim pozornejšie: „Ahoj zlatusik, no ktoze nam je to zase o rok blizsie k 30-tke?:)“. Po trápnej nechápavej chvíľke prevraciam so smiechom pohľad k stropu. You made my day...