Veď pred chvíľkou držala som v tej ruke Tvoju.
Úplne dôverčivo, ako dieťa, som sa Ti zavesila do ramena.
Spala som.
Ešte sme tu neboli. Vieš, že tu to začína?
Ak rozbijem váhy...
Chrbtom mi prechádza mráz.
Stojím nad Tebou a sledujem Tvoj dych.
Čierna tunika ma halí až k chodidlám.
Necítim.
A viem presne, čo mám robiť.
Stojím nad Tebou.
A teraz po prvý raz vidím seba.
Ako rada nakláňam vtedy váhy k zemi.
Všetko, čo na sebe milujem,
na Tebe nenávidím.
Si vinný, drahý priateľ?
Miestnosťou sa nesú žaloby proti Tebe.
Nešíria sa ako zvuk.
Sadajú mi na pery ako jemný povlak.
Otáčam sa.
Chcem vidieť, kto Ťa haní, priateľ.
Zástup ľudí.
Niektorých poznám, iní ešte len prídu.
Na nose cítim slzu.
Dívam sa do vlastných očí.
V ich tvárach.
Zdvíham ruku s váhami.
Pohľad odzrkadľuje studenú farbu mojich očí.
Kúsky váh ležia pri nohách zástupu.
A ja pri Tvojich.
Až tu zasa budem stáť,
zobuď sa a priviň si ma k srdcu.
Vieš, kde sa to končí?
Vieš, že sa to nekončí?
