Rozprávka pre bezdomovcov

Navlečená v šatách z múzea, odteraz už rozmaznaná princezná, pchám poslednú sponku do vlasov. Biele pančuštičky trocha omínaju, ale aj tak sa neprestávam s “rozkošníckym” úsmevom opájať vedomím, že vďaka dlhokánskej sukni si absolútne nikto nevšimol, ako som vymenila črievice za tenisky...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu
(zdroj: Autor: Ďurko)

“Ideme..” Dobre, nastal čas. Vychádzam na scénu a zakuknem do hľadiska... Prudko zvrtnem pohľad späť pred seba. Hruď mi zovrela neznáma sila, dych vyrazený, pästičky kŕčovito zovreté, celý človek zmeravený, oči sa mi rozšírili, obzor zúžil... Dýchaj. Ani nie v sekunde sa mi to asi stokrát premietlo pred očami. Obecenstvo tvorilo zo tridsať chlapov zrelého veku, nedbanlivo neupravených, so špecifickými výrazmi v tvárach. Prehĺtam.. nejako nasucho. Veď som vedela, že ideme hrať bezdomovcom. Niektorých som poznala, zasa ďalších by som fakt nechcela stretnúť osamote.. Ale všetky oči boli s pobaveným očakávaním upreté na nás a ja som tam zdesene čítala: “A toto má byť akože čo? No, možno sa potkne aspoň - tá slečinka. Sa zasmejem. He-he.” Oči ešte stále rozšírené, ale už dýcham takmer pravidelne. No do...

Neznášam pocit, že všetci sa na mňa dívajú a keď otvorím ústa, začnú sa brutálne smiať. Potrebujem k svojmu životu pohodu!! Mozog mám plne zahltený spracúvaním svojej blížiacej sa potupy. Komu už len toto napadlo?... Rozprávku. Hranú.. Im!!! A nešťastne sledujem, ako všetci ostatní uvoľnene hrajú svoje roly. Idem. Povýšeneckým hláskom rozmaznanej ´Výsosti´ sa preberám v šperkoch a dožadujem sa svojej najvzácnejšej perly. Ok, po dvoch vetách a stále nevnímam žiadny rehot. Vžívam sa do roly a po chvíli už s rukami v bok nazlostene podupkávam nohou.. V tej chvíli zisťujem, že v hľadisku to vrie. “Aj tak dobre vyzeráš.”, “Ti netreba perlu.”.. šokovaná hľadím do nadšených tvárí, ktoré vnímajú predstavenie ako interaktívnu telenovelu. V ďalšom dejstve už nadšene zbierajú rozsypané perličky a dávajú ich Lenke do košíka a hneď nato pokrikujú na Ďurka: “Tam, tam je tá perla, za tebou... Napravo od toho kvetináča!”, zatiaľčo sa Ďurko statočne snaží (presne podľa scenára) si zakotúľanú perlu nevšimnúť. “Á, ber ich! Len ich ber!” pokrikujú na čertíka, ktorý sa skoro dusil pod jedincom z o dosť väčšej váhovej kategórie pri rituálnom odnášaní do pekla...

Šok. To je to, čo som zažila. Pokorenie vlastnej pýchy a strachu. Stála som kompletne odzbrojená tvárou v tvár ľuďom úprimne zaujatým živou rozprávkou.. s detskou radosťou a neutíchajúcou vervou sa dokonca osobne vrhali do deja a nepokryte – občas aj trocha nevhodne :) - sa bavili na žartoch (bola to predsa len rozprávka s príležitostnými ironickými “situáciami”, ktoré deti chvalabohu prehliadali). Zopár som ich poznala osobne. Ostrieľaní, obrnení, často tvrdí a cynickí chlapi... Ja proste milujem ľudí. Nepochopím, ako môžu tak prekvapiť, očariť a šokovať tým najkrajším spôsobom. Škoda tej mojej upätosti, ale ja sa tiež raz prestanem báť ;))...

Eva Vasilová

Eva Vasilová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudovala "matfyz", momentálne sa zľahka venuje práci vo finančnej spoločnosti a ešte zľahšia PhD. štúdiu. Má rada dobrý ironický humor, rýchle autá a horkú čokoládu. Pri západe slnka je niekedy voľným okom pozorovateľná v niektorom z pubov s dreveným obložením pri pohári piva. Zoznam autorových rubrík:  Moja dušaNespútané myšlienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu