Ženská krása musí byť podtrhnutá?

Viem, že šperky oddávna zdobili ľudské telo, ale ja im akosi stále viac či menej nemôžem prísť na chuť. Respektíve nepovažujem ich za každodennú nutnosť. Asi som zástanca lenivého rýchleho rituálu raňajšieho obliekania sa úpravy, ktorý nezahrňuje pripínanie retiazok, náramkov náušníc a podobných vecí. Aj keď na druhej strane, ak sa snúbi krása s praktickosťou, vznikne úchvatné dielo, akým sú napríklad hodinky. Ani nemusím hovoriť, akí sú ľudia v tejto dobe závislý na čase, tak o mne to platí dvojnásobne. To je asi jediná výnimka, v mojom prípade akosi potvrdzujúca pravidlo. Majoritná časť spoločnosti, hlavne ženskej, však považuje šperky za absolútnu nutnosť ženskej výbavy. Doteraz si pamätám nechápavé pohľady mojich spolužiačok pri pohľade na moje neprepichnuté uši. Pravdepodobne ide o akúsi ženskú vnútornú podmienenosť, jednoduchú rovnicu, kde šperky = bohatstvo. Teda kvalitatívna a kvantitatívna väčšina nie sú nikdy na zahodenie, v podobe darov sa priam pýtajú samé. Preferované sú aj niektoré značky, medzi vyznávačkami jednoduchých línii a čistoty sú v obľube kryštály Swarovski, dôležitým prvkom je však materiál samotného šperku. Napriek tomu mám pocit, že šperk nikdy nedosiahne čistotu ženskej krásy, jej jedinečnosť, jej prirodzenosť a jej subjektivitu. No čo je najdôležitejšie, všetko hmotné je pominuteľné, rovnako aj šperky. Ale krása ( a najmä tá vnútorná) ostáva.