Dnes cestou do tatier som si pustila jednu z prednášok Daniela Pastirčáka. V zástupe rôznofarebných jeho postrehov čakal i jeden. Jeden, ktorý slovom definoval vnútornú slobodu.
"Vnútorná sloboda je to, keď sa naplno stanem tým, kým som a tejto pravde o sebe poviem vždy áno."
Možno tuším, čo tým chcel povedať. Tuším to však len niekde z hĺbky mne samej. Verím, že človek má v sebe "božiu niť", na ktorú boh navliekol múdrosť a pravdu. Verím, že všetci môžeme tieto korálky v sebe nájst. Tým, že pochopíme to, kým sme.
Ale ako pochopiť to kým som, cez toho, kým nie som? ... áno, znie to priam "koanovsky"!:-)
Naviac tá vzdialenosť MŇA k moji činom zdá sa byť až nekonečná. Sama seba pýtam sa. Mám šancu dozrieť až k svoje zrelosti? Je naozaj v mojich silách zbaviť sa toho, čo mi zakrýva výhľad k saméj sebe. Je vo mne také bdelé oko, ktoré odlíši "ano" od "nie"? Neviem. A pochybujem.
Áno . Cítiť v tom trocha (trocha?) "porazeneckej pachute"!
Poznám zopár ľudí, ktorí dozreli (myslim si) až sami k sebe. Boli výnimoční? Či iba vytrvalejší?
---------
"Človek nie je samoosloboditeľ". Človek môže byť len Zachránený!" ... povedal dnes dAniel ... hmmm ... NEVIEM. Ale nechávam si tieto slova na jazyku. Možno raz príde deň, keď pocítim ich pravú chuť
