Komfort kinového sedadla. Bezpečnosť priestoru, v ktorom existujeme. Kdesi vo vnútri sa opierame o pohodlie vzdialenosti tých cudzích príbehov, aj napriek blízkosti plátna, ktoré je od nás len pár metrov. Možno si hovoríme. Aké kruté činy!Dôsledok právd politikov, prezidentov, vodcov .... Ešteže žijeme v súradniciach, ktoré ponúkajú "chudobu" pevných presvedčení vtláčajúcich nás do niečích korzetov.
Ale nenechajme sa ukolísať ilúziou vzdialenosti. Nie je totiž dôležitá mierka, v ktorej sa veci dejú. Či je to 1:5000 alebo 1: 5 000 000 0000. Pretože svoje príbehy píšeme cez svoje pravdy. Cez to, ako vnímame svet, seba, iných, hodnoty, polarity dobra a zla. Je určite správné definovať a definovávať život cez optiku právd, i keď len svojich a častokrát len interpretujúcich pravdu. Avšak ak im raz dáme prílišnú hodnotu a postavíme ich na piedestál, dávame im zároveň moc. Moc, ktorá túži panovať nad nami, ktorá nás neraz núti brániť to, čo by už dávno v nás zomrelo. Moc, ktorá deformuje.
Preto, ak budem tvrdiť, že mám pravdu a moje presvedčenia o nej budú do mramoru vytesané, zatraste so mnou! A vysypte zo mňa radšej názory! Tie možno odolajú zvetraniu. Možno nie. Sú však v svojom vnútri ako "drevo". Vhodnejším materiálom pre tesára. Ten neodoláva diskusiam, úprimnosti, či túžbe podrobiť sa skúške správnosti.
... a tak sa opäť pýtam, po toľký krát, koľko mramoru je vo mne!?
