Prikázanie lásky k druhým a to i k nepriateľom je rovnako tak založené na princípe zákonu karmy, ak robíme druhým dobro, dobro sa nakoniec vráti i nám. /samozrejme myslené úprimné dobro/
Možno sa dá namietnuť, že mnoho veľkých zločincov a zločinov zostáva nepotrestaných. V tomto živote často odplatu nevidíme. Nemal teda Ježiš pravdu keď hovoril ,,Neodídeš odtiaľto /t.j. zo sveta/ dokiaľ nezaplatíš do posledného haliera." /t.j. Dokiaľ sa na tebe nevybijú podľa zákona karmy všetky tvoje neprávosti?/ Bolo by tomu tak, pokiaľ by sme žili iba raz? Alebo sa rodíme znovu a znovu, pokiaľ nevyrovnáme svoj karmický dlh do posledného haliera a pokiaľ sa cestou vnútorného náboženstva nevrátime ako stratený syn k Bohu. Určite je otázne ako presne dochádza k procesu nového vtelenia, možno to vôbec nie je tak jednoduché ako si to ľudia predstavujú.
Ale pôsobenie karmického zákona sa deje automaticky. Jeho mechanizmus sa dá predstaviť ako stenu ktorá nám vracia loptu na ňu hádzanú. Vracia nám ju automaticky tak, ako ju hádžeme. Akú silu do nej vložíme takú nám ju vracia a smer odrazu je daný smerom dopadu. Z tohto hľadiska súdime sami seba každým činom a to neustále.
Cirkev učenie o karme a reikarnácii zavrhla. Zákon karmickej odplaty a reikarnácie priamo vyvracia učenie vonkajšieho náboženstva, že kresťan ktorý prijme presvedčenie o Kristovom spásnom božstve v historickom zmysle a dodržuje vonkajšie cirkevné ustanovenia, je po smrti spasený a odchádza do neba.
Vlastne tým hovoria že byť v cirkvi stačí ku spáse. Berú však tak možnosť skutočnej cesty ku spáse, pretože vytvárajú mylné presvedčenie, že pokiaľ sa vyspovedajú atď. Neponesú následky svojich činov, pretože za ich hriechy predsa Ježiš zomrel a jeho krvou sú vykúpený. To však platí pre vnútorného Krista v nás a jeho naozajstný zrod, rast a nie pre historického Ježiša.
Ďalší zo základných pojmov kresťanstva, ktoré sú z môjho pohľadu nepochopené, je samotný hriech. Chápeme ho v zmysle skutkov, napr. zabiť, okradnúť, ublížiť. Tak i prvotný či dedičný hriech chápeme ako skutok, ktorého sa dopustil prvý človek a za ktorý doposiaľ pykáme. Ale grécke slovo hamarthia používané v originále Nového zákona neznamená hriech, ale hriešnosť. A to už nie je čin, ale stav, blúdenie na ceste, omyl v zásadách ktorých dodržiavanie robí život správnym a mravným. Pretože však latinské slovo pre hriešnosť nepozná, ale pozná oba hriechy ako skutok, prekladá sa tiež miesto správneho ,,hriešnosť" na ,,hriech". To je však veľké nedorozumenie. Hriech nie je to isté ako hriešnosť. Hriechy nám teda môžu byť odpustené, alebo si ich odpykáme, ale hriešnosť nie je možné odpustiť ani si ju odpykať. Je iba možné a nutné ju odstrániť poznaním Boha v nás.
Ak sa neusilujeme o vykorenení hriešnosti samotnej, sústreďujeme sa iba na odstraňovanie následkov, ale iba príčinu, hriešnosť nechávame nedotknutú. Je jasné že takéto počínanie nemôže mať nikdy trvalý účinok a že sa nutne musíme dopúšťať hriechov.
