Singláči sú takí, že aj túžia po láske vesmírnej a chcú s niekym zdieľať život, veria na manželstvo a tešia sa, keď sú ich priatelia šťastní, no aj tak majú pocit, že láska sa ich akosi netýka, premýšľa Zina a stále kráča. Počuje svoje kroky na chodníku a počuje ako dýcha.
Zina si toto naozaj myslí. Hrozne by chcela, aby ju niekde čakala jej láska, ale taká, že z toho odpadne a nebude môcť dýchať, ale kdesi vzadu v hlave vie, že to je len taká predstava, čo sa nikdy neuskutoční. Šak Zina už mala nejakých tých frajerov, ale akosi to nebolo ono. Ani raz.
Singláči nechcú bývať s niekym. Chcú bývať sami, vo svojom byte, vo svojej posteli, mať svoju kúpeľňu. A iných ľudí vo svojom byte chcú len vtedy, keď ich pozvú na návštevu. Môžu u nich prespať, ale žiadny pohárik na zubné kefky, toto teda nie, hovorí si Zina.
Keď Zina chodila s tým frajerom, čo spolu boli tak dlho, tak s ním nikdy nebývala. Akože cez leto a cez víkendy, to áno, ale nikdy to nebolo tak, že by Zina nemala inde svoju vlastnú posteľ a svoj vlastný pohárik na zubnú kefku. A ten frajer s ňou teda bývať chcel. Ale ona nie. Že sa k nemu chcela nasťahovať mu povedala iba raz, v ten osudný večer, keď sa rozchádzali. Akože: ty ma teraz nechávaš? A ja som už s tebou chcela bývať, vieš? Ale to Zina klamala, povedala to len preto, aby to bolo frajerovi ľúto. Lenže jemu to už vtedy bolo jedno.
Ak by mala Zina povedať pravdu, napriek tomu, že toho frajera mala tak dlho a už to vyzeralo aj tak celkom vážne a rátalo sa s tým, že keď už konečne dokončí školu, nasťahuje sa k nemu, si Zina predstavovala úžasné dni v jej singláčskom byte, kde bude mať najkrajší nábytok na svete a proste celý vlastný vesmír. Beštyja to je.
A ešte sú singláči takí, že nechcú mať deti. Nieže ich nemajú radi, ale proste sa im to nezdá byť životným poslaním.
A Zina má dvadsaťtri rokov. Jasné, že ešte nemusí bohvieako túžiť po dieťati. Ale zase: kdesi v hlave proste vie, že ich mať nebude. lebo sa ich bojí. Akože nieže práve ich, ale toho, že im nejako ublíži, nebude sa vedieť o ne postarať a tak. A vlastne sa s nimi nevie ani rozprávať.
Ale to je normálka, že sa neviem baviť s deťmi, vraví si Zina, veď som úplne jasná singláčka. Možno by to bol ťažký údel, ale mňa tak proste vesmír uspôsobil. To som proste ja. Som single a hotovo.
A ešte Zina myslí na toto: Stíham si dať ešte cigorku, kým tam dojdem?
A Zina stíha, cigorku zahasí pred vchodom, otvorí ťažké dvere, dá si dolu kapucňu z hlavy a stiahne si rukavice. Rozhliadne sa a vidí, že on tam už sedí, nemá so sebou nič, čím by sa pozabával, kým ona mešká, nemá ani knižku, ani zápisníček na kreslenie, nič. Čaká, kým sa začne ich veľkolepé rande.
No, z tohto asi nič nebude, myslí si Zina, povie ahoj a prisadne si.
