Darujem za odvoz

Veľmi dlho túžim mať v izbe sekretár, aký mala moja babka. Typický starobabkovský sekretár z obývačky. Vystavím si v ňom sklené sošky baletiek a kadejaké krásne veci. V mojej izbe.

S mamou sme našli veľmi veľa ľudí, ktorí na rôznych weboch takéto sekretáre ponúkajú. Za odvoz. Prídeš, odvezieš si ho a urobíš im miesto na ich nové nábytky, na ich nový čistučký život.
Ľudia sa chcú zbaviť vecí, aby ich dostali iní ľudia, ktorým sa ešte hodia.

Tak mi napadlo, či by sa nedali niekomu za odvoz darovať staré krivdy. Či by k nám domov nemohol prísť niekto, na koho by som zhodila všetko zlé, čo sa mi stalo. Iba by si to odviezol vo veľkom aute.
Ale potrebuje niekto moje staré krivdy?
Lebo ja sa zase nemám až tak zle, sú ľudia, ktorí sa fakt majú zle. Dali by niečo za to, aby mali iba moje krivdy?
Boli by moje trápenia pre nich novým čistučkým životom?

Mama mi hovorila o ľuďoch, ktorí nábytok pália. Kúria tak. Prídu k tebe, odvezú všetko, čo im daruješ za odvod, potom to doma rozrúbu na časti, ktoré sa im zmestia do pece a pália. Kúria. Zo starých nepotrebných životov teplo. Mohol by niekto spaľovať staré krivdy a robiť z toho niečo dobré? Trebárs lásku?

Mohlo by to byť napríklad tak, že spoznáš niekoho super, niekoho nového a on spáli tvoje staré krivdy tým, že ťa zahrnie láskou? Premení tvoj život na nový a čistučký?

To keby som vedela.