Prišlo k nám na oddelenie ďalšie alžírske dievčatko - 4 roky, komplikovaná srdcová chyba, neistá budúcnosť. Dievčatko rozkošné a krásne ako bábika, snedá, s veľkými tmavými a veselými šibalskými očami. Adaptovala sa u nás s rýchlosťou blesku, a jej zvonivé "Bonžúl" a "Melsi" sa rozliehalo po nemocničnej chodbe. Objavila, že máme k dispozícii viaceré malé bicyklíky a trojkolky a odvtedy z nich prakticky nezliezla, preháňala sa po oddelení ako šarkan v spoločnosti ostatných malých detí, s ktorými sa hrala, ako keby sa s nimi poznala odjakživa, jazyková bariéra pre ňu nebola bariérou. Celý víkend som mala službu a kedykoľvek som sa prešla po oddelení, našla som ju preháňať sa na bicykli ako o život.
Po dlhých diskusiách, ako by sme jej komplikovanú srdcovú chybu mohli vyriešiť, sa náš tím dohodol na operačnom riešení a stanovil deň D...ten deň bol dnes a osud sa s nami kruto zahral. Dievčatko už nikdy nevyšlo z operačnej sály živé, nebolo možné odpojiť ho z mimotelového obehu...dozvedeli sme sa to na katetrizačnej sále v priebehu náročného dňa, kedy na našu pomoc čakali iné deti...a my sme sa nemohli nechať uniesť ničím...práca ide ďalej a mozog musí vytesniť akékoľvek podnety, ktoré by znižovali jeho sústredenosť.
A tak tu večer sedím a premýšľam a chcela by som tej malej poďakovať, poďakovať za poznanie a uvedomenie si toho, že veci, ktoré robíme radi, máme robiť s úžasnou energiou, celým srdcom a ako o život...nikdy totiž nevieme, čo bude zajtra....
Jeden český detský kardiológ mal pre mňa veľmi emotívny zvyk - keď mu zomrel pacient - zasadil v záhrade strom...a ako roky pribúdali, pribúdali aj stromy a rástli.
A ja mám dnes večer strašnú chuť zasadiť ten strom pre ňu, ale keďže tu nemám záhradu, tak aspoň symbolicky...
