Upozorňujem, že všetko, čo tu uvediem, sa týka prostredia veľkej univerzitnej nemocnice. Menšie regionálne nemocnice vraj fungujú inak, ale nezažila som, takže nemôžem sprostredkovať. Lekárska fakulta trvá v Belgicku o rok dlhšie ako u nás, čiže sedem rokov. Po jej skončení a po absolvovaní konkurzu na konkrétnu špecializáciu začína teda mladý lekár prácu v nemocnici. Tu sa jeho pozícia volá asistent (u nás sekundárny lekár). Väčšina špecializácií trvá v Belgicku 5 rokov, niektoré odbory, ako napríklad očné a kožné trvajú len 4 roky. Pre každý odbor je predpísaný presný plán cirkulácie, pričom si to ale nemocnica presne zariadi tak, že každé tri mesiace nastáva „veľká výmena asistentov“. V praxi to znamená, že na každom oddelení sa mladí lekári vymenia v jeden konkrétny deň, a nastane situácia jedného či dvoch týždňov, kedy majú sestričky trochu viac chaosu, lebo všetci výkonní lekári oddelenia sú nováčikovia a nevedia presne, čo a ako. Po skončení špecializácie v pediatrii môže začať lekár pracovať buď samostatne na detskej ambulancii (svojej súkromnej) alebo môže pracovať v nemocnici na všeobecnej pediatrii. V prípade, že má záujem o niektorý pododbor pediatrie, začína pracovať ako asistent – špecialista a táto jeho špecializácia trvá ďalšie dva roky. Keďže som zo zahraničia, a systém u nás je trochu iný (hlavne v tom, že na Slovensku je veľakrát problém vôbec začať cirkulovať na iných oddeleniach z personálnych dôvodov), tak napriek tomu, že ešte nemám ukončenú pediatriu, pracujem na detskej kardiológii ako asistent – špecialista. Deň pre lekára začína v belgickej nemocnici neskôr ako na Slovensku, a to o pol deviatej a končí sa aj oveľa neskôr, ako býva na Slovensku zvykom (často okolo ôsmej večer). Má to výhody aj nevýhody, ale pacienti nemusia vstávať tak skoro, stáva sa, že keď prídem robiť o deviatej vizitu na izby, tak nájdem celú rodinku ešte v posteli. Pacienti majú takpovediac neobmedzený pohyb po nemocnici, takže sa stáva aj to, že aby som dieťa mohla vyšetriť, tak musím urobiť niekoľko pokusov a návštev na ich izbe, niekedy sa zadarí až poobede a niekedy im musíme volať na mobil, aby do izby už prišli. Rovnako je to aj s pacientami na plánovaný príjem, väčšinou prídu disciplinovane okolo jedenástej doobeda, ale stáva sa, že sa dostavia o siedmej večer. Vždy na nich musíme počkať.
Vzťah so sestričkami je tu pomerne špecifický, ale vyžaduje veľkú dávku diplomacie. Zdravotné sestry sú tu v trochu inej pozícii, ako u nás na Slovensku. Sú tu akoby spojencami s deťmi, ale preto je niekedy spolupráca s nimi ťažká. Robia svoju ošetrovateľskú robotu, o detičky sa postarajú, hrajú sa s nimi, porozprávajú sa s rodičmi, ale nikdy sa napríklad nezúčastňujú na vyšetrení detí, o tom, že by dieťa pri výkonoch podržali či napríklad po vyšetrení obliekli (samozrejme, že obliecť dieťa môže aj lekár, ale predsa len je na Slovensku zvyk, že to urobí sestra), môžeme len snívať. Veľakrát tu o krvných odberoch vyjednávajú a okolo obeda sú často ešte neodobraté. Vakcíny si tu pripravujeme aj picháme sami, lebo ony to nemajú v náplni práce. A detičky si zvykneme, ak treba pri úkonoch držať kolegovia medzi sebou, lebo kým sa dovoláme nejakej ochotnej sestričky, tak to si radšej pomôžeme, ako vieme. Mimochodom, celá nemocnica mladým doktorom tyká, od sestričiek, cez lekárov, sekretárky až po primárov oddelení. Jediní, ktorí nás oslovujú doktor/doktorka sú rodičia detí. Celkom nezvyk je to zo začiatku, ale väčšine týchto ľudí potom tykáme aj my. Okrem najvyšších šéfov.
Nižšieho zdravotného personálu je tu málo, obmedzuje sa to na upratovačky, ktoré ale majú presne vymedzené svoje úlohy a na sanitárov (výhradne muži), ktorí majú za úlohu len odviezť pacienta aj s posteľou na operačku. Zažila som aj komické situácie, napríklad, keď pán profesor na katetrizačnej sále po biopsii srdca umýva kachličky, lebo sa mu podarilo trochu krvi na ne nafŕkať a upratovačka má v náplni práce umývať len podlahu do výšky 30 cm. Rovnako tu niekedy roznášame výsledky po nemocnici, lebo to nemá kto urobiť, prípadne odnášame dieťa po vyšetrení aj s posteľou na oddelenie, lebo nám sestrička tresla telefónom, že to predsa nie je jej práca. V každom prípade je to pre našinca zo začiatku prekvapenie. Asi ako, keď som pri vyšetrení jedného dieťaťa zistila, že má tachykardiu (srdiečko mu bije príliš rýchlo) a zakričala som na sestričku (kým som ďalej vyšetrovala dieťa), nech rýchlo zavolá na EKG, aby sme mali aj záznam a ona sa s kľudom Angličana otočila a povedala citujem: „to ale musíš zavolať ty“. Vedenie zdravotnej dokumentácie je tu menej podrobné ako na Slovensku, píšu sa základné veci, ale nie tak detailne, ako sme zvyknutí doma. Aj prepúšťacie správy sú oveľa stručnejšie. V službách je tu vo fakultnej nemocnici podstatne menej lekárov ako vo fakultnej nemocnici na Slovensku. Na detskom oddelení slúži na pohotovosti jeden mladý lekár bez atestácie, ktorému pomáha jeden medik v službe (čo je pre medikov super šanca čosi sa naučiť). Tento istý lekár je volaný aj na všetky detské oddelenia (hematológia, neurológia, všeobecná pediatria, gastroenterológia...), keď je nejaký problém. Druhý mladý lekár slúži na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorá sa ale viac podobá na detské ARO, keďže je na nej veľa detičiek, za ktoré dýcha ventilátor (10 posteľové oddelenie) a zároveň slúži aj novorodeneckú jednotku intenzívnej starostlivosti (na ktorej je cca 20 a viac detí). Ak je nejaký väčší problém, s ktorým si nevedia poradiť, volajú tzv. supervízora z domu, ktorý im príde pomôcť. Mladí lekári chodia po službách domov, atestovaní supervízori nie, a tí slúžievajú vždy na telefóne celý týždeň. Osobitnou kapitolou sú tiež víkendy. V soboty sa na oddeleniach striedajú mladí lekári, ktorí prídu urobiť vizitu deťom, pozrú, ako sa kto má a čo potrebuje a keď je robota hotová, tak idú domov (zväčša okolo takej jednej – druhej popoludní). Tieto soboty vychádzajú na lekárov asi tak 1-2 krát do mesiaca, podľa ich počtu na oddelení, keď niekto vypadne, tak viackrát. Sobotňajšie vizity nie sú platené, je to už zahrnuté v plate, bez ohľadu na to, koľkokrát to na človeka za mesiac vyjde. Naopak v nedeľu príde urobiť vizitu deťom starší kolega - supervízor. Takže, ak sa to zhrnie, práca lekára v Belgicku v nemocnici vychádza na asi 60 hodín týždenne a to bez služieb. Neberie sa ohľad na to, kto má malé deti a kto nie, ani na to, či je niektorá kolegyňa tehotná alebo nie. Pracuje aj v noci do myslím 26. týždňa, potom už nočné robiť nemusí. Materská dovolenka trvá v Belgicku len necelé 3 mesiace, potom žena – lekárka nastupuje do presne tohto opísaného tempa. Ale žiadna minca nemá len jednu stranu – výhodou tohto systému je, že sa mladí majú kde a ako učiť svoje povolanie. Belgickí mladí lekári sú manuálne oveľa zručnejší ako slovenskí. Majú za sebou oveľa viac výkonov, ku všetkému sa dostanú a sú preto po oveľa kratšej dobe použiteľní do praxe. Pri výkonoch sa väčšinou postupuje od najmladšieho, ktorý sa potrebuje najviac učiť. Šéfovia oddelení radi vysvetľujú, prednášajú, nájdu si čas na semináre (často si ale nenájdu čas na obed a my s nimi).
