Nasledujúci príbeh je vlastne spomienka na jedného môjho „malého – veľkého“ kamaráta, ktorého som spoznala ešte ako medička v detskej nemocnici. Spolu s niekoľkými priateľmi sme chodievali zabávať deti v nemocnici, ktoré museli v nemocničných izbách tráviť dlhé chvíle. Vždy, keď bola chvíľka času, tak sme sa snažili spestriť im popoludnie spoločnými hrami, divadlom alebo výtvarným vybláznením sa a všeličím iným. Deti na oddelení sa zvykli meniť, striedali sa, niektoré odchádzali, iné nové prichádzali, ale stále bolo komu sa venovať. Je jasné, že človek si na všetky tie deti nepamätá, niektoré sa mi ale natrvalo vryli do pamäti...Ako napríklad puberťák Michal, ani neviem čím to bolo, že mi tak padol do oka. Na oddelení býval často a vždy to bolo na dlhšie obdobie. Najviac ma zaujali na ňom jeho oči, mal prenikavý, bystrý, inteligentný pohľad, ktorý ale dával tušiť veľký zmysel pre humor, mal proste iskru a nádherné dlhé mihalnice. Dalo sa s ním diskutovať takmer o všetkom. A zbožňoval zavináče. Keďže decká samé do nemocničného bufetu ísť nemôžu, zvykla som fungovať aj ako „donášková služba“, deti si na oddelení poobjednávali, na čo mali chuť a ja som im to išla kúpiť. Michal si prosil vždy zavináče! Občas aj čosi iné, ale zavináče proste museli byť. Časom sme si vytvorili taký „nadštandardný“ vzťah, Michal mi ako jedno z mála detí zvykol posielať smsky aj vtedy, keď som nemala čas ukázať sa na oddelení. Cez hektické štúdijné obdobie, keď sme so spolužiakmi ledva stíhali absolvovať kolotoč prednášok, skúšaní a stáží mi vždy urobila radosť jeho smska alebo prezvonenie. Keď si tak spätne spomeniem na to obdobie, strávili sme spolu nemálo chvíl. Držali sme spolu také malé zavináčové spojenectvo, keď som počas stáží v budove detskej nemocnice cez prestávku rýchlo utekala do bufetu a potom za Michalom na oddelenie, aby som mu doručila objednávku. Vrcholom mojej radosti bolo, keď som občas výnimočne dostala od primára povolenie, aby som ho mohla do toho bufetu zobrať. Ešte sme spolu stihli absolvovať jeden benefičný koncert v posluchárni nemocnice, obaja sme sa z toho tešili a vôbec nám nevadilo, že sa nám v polovičke vybili baterky na jeho infúznej pumpe a museli sme rýchlo hľadať voľnú elektrickú zásuvku. Potom som prišla po dlhšej dobe a našla som ho na jednotke intenzívnej starostlivosti, ako inak dobre naladeného. Dokonca si zavolal kamarátku, ktorá mu prišla odfarbiť vlasy, blond je predsa v kurze. Rozlúčili sme sa ako vždy s tým, že keď pôjdem zase okolo nemocnice, tak na neho myslím so zavináčmi, veď ako inak? Dlhší čas som o Michalovi nepočula, čo zase ale nebolo nijak neobvyklé, chodieval do Bratislavy nepravidelne.
Až som raz v noci dostala smsku z jeho čísla, ktorú ale nepísal Michal, smska bola od jeho brata a oznamovala mi, že nás jeho brat po ťažkej chorobe opustil....To sú tie situácie v živote, keď sedíte, mlčíte a neviete, cítite prázdnotu a neviete, čo s ňou. Nebol mojím pacientom, neliečila som ho, nepatril do mojej rodiny, ale nebol ani mojím rovesníkom, bolo ale medzi nami niečo viac...Michal to určite nevedel, ale bol prvým dieťaťom, ku ktorému som si vytvorila takýto blízky vzťah...a mal byť prvým, na ktorom som zistila, že aj toto patrí k životu lekára. A ja si na neho občas spomeniem.
(meno bolo zmenené)
