Pracujem v Belgicku na detskej kardiológii. Okrem belgických detičiek sa pravidelne staráme aj o malých pacientov z Alžírska. Prichádzajú k nám deti väčšinou do jedného roka a so strašnými diagnózami. S najkomplikovanejšími srdcový chybami, aké si človek môže predstaviť a navyše neskoro. Alžírske zdravotníctvo sa dokáže postarať o deti väčšie s jednoduchšími chybami, ale deti, ktoré sa dostanú až k nám, sú proste nad ich sily.
Všetky deti prichádzajú v sprievode svojich mamín, vždy v pondelok alebo piatok (v iné dni nie sú lety z Alžírska do Bruselu). Väčšinou je ich zdravotný stav ťažký, sú vyčerpané dlhou cestou, občas aj podvýživené. Mamy týchto detí vo väčšine prípadov nehovoria ani slovko po francúzsky, len arabsky. Aj bez znalosti arabčiny čítame z ich tvárí neuveriteľný strach, ale zároveň absolútnu dôveru v zdravotný personál a vieru, že konečne sa ich dieťa bude mať lepšie. Tieto mamy opustia celú svoju rodinu a vydajú sa do neznáma, aby dali šancu svojmu dieťaťu prežiť. A tá šanca zďaleka nie je istá.
Sociálne podmienky väčšiny týchto rodín sú horšie, ako si vieme predstaviť. Ich kufre určené na minimálne mesačný pobyt ženy s dieťaťom sú ľahučké ako pierko. Často prichádzajú s jediným kúskom oblečenia pre seba aj pre svoje dieťa. Bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Prichádzajú do úplne inej kultúry, na miesto, o ktorom nikdy predtým nepočuli. Ubytované sú v nemocnici pri svojom dieťati a keď je dieťa na jednotke intenzívnej starostlivosti, tak v ubytovni. Na jedlo dostávajú poukážky z nemocnice. Veľakrát rozmýšľam nad tým, ako statočné a milujúce musia byť. Na oddelení pôsobia veľakrát strateným dojmom, aj keď v nemocnici pracuje tlmočník, prichádza jedenkrát za deň. V ostatné momenty dňa sú tieto maminy odkázané na komunikáciu rukami – nohami. Musí to byť extrémne ťažké, hlavne v prípade, keď nevedia, ako dať vedieť, že ich dieťa niečo bolí, že majú nejaký problém, alebo keď sa niečo deje, všetci zdravotníci pobiehajú okolo a ony ani netušia, o čo ide.
Niekoľko týždňov pred vianočnými sviatkami k nám prišlo takmer ročné dievčatko aj s maminou. Narodila sa s transpozíciou veľkých ciev - srdcovou chybou, ktorá sa zvykne operovať hneď po narodení. Kým ale v Alžírsku prišli na to, čo jej je a vybavili operáciu v Belgicku, malá mala skoro rok. Bola typickým modrým dieťaťom, farba jej pokožky pripomínala farbu slivky. Jej mame sme nemohli nič sľúbiť s istotou. Oznámili sme jej, že jej dieťatko takto ďalej žiť nemôže, lebo ho čaká istá smrť. Pokúsime sa ho zachrániť operáciou, ale možno je už neskoro, v podobných prípadoch sa totiž stáva, že sú už poškodené pľúca. Napriek obrovskému strachu jej mama povedala, že nám verí a že nech sa stane vôľa Allahova...Operácia prebehla technicky úspešne, ale dievčatko nebolo možné odpojiť z mimotelového obehu. Potvrdilo sa to, čoho sme sa všetci obávali, jej tlaky v pľúcach boli príliš vysoké. Bojovala zo všetkých síl ešte vyše dvoch týždňov, absolvovala katetrizáciu aj dialýzu, ale svojich prvých narodenín sa nedožila. Jej mamina odchádzala z Belgicka včera, sama a v panike. Bojí sa manžela, ktorý jej určite bude za to všetko nadávať. Nemohli sme pre ňu urobiť nič iné len to, že sme jej manželovi zavolali a s pomocou tlmočníčky povedali, že to, čo sa stalo nie je nikoho vina. Ale pomôže to?
Týmto článkom by som všetkým alžírskym maminám chcela vyjadriť svoj obdiv, pretože to, čo pre svoje deti robia, vyžaduje poriadnu dávku guráže.
