Nemocnica Svätého Lukáša je veľkou univerzitnou nemocnicou na okraji Bruselu. Stala sa pred tromi mesiacmi mojim novým „profesionálnym domovom“ po tom, čo som sa rozhodla prijať ponuku naučiť sa detskú kadiológiu alebo jej časť práve v Bruseli. Podelím sa s vami o postrehy z tohto úplne odlišného zdravotníckeho systému, ale upozorňujem dopredu, že porovnávam len na základe svojich doterajších skúseností – pracovala som skoro rok v Brne a rok v Bratislave a na základe svojej skúsenosti v konkrétnej nemocnici. Celá budova nemocnice je pomerne veľký desaťposchodový kolos, v ktorom by sa pacient mohol asi cítiť stratene. Od začiatku ale celý personál robí všetko pre to, aby tomu tak nebolo. Pracujem na detskej kardiológii a preto je v centre môjho záujmu detský pacient a samozrejme jeho rodičia. Obaja sú pri tom ponímaní ako naši partneri. Z môjho pohľadu je to niekedy až prehnané, pretože sa mi už stalo, že odbery krvi, ktoré sme potrebovali u dieťaťa urobiť, sme nemohli vykonať, pretože rodičia povedali, že si myslia, že je to priveľká záťaž pre ich dieťa. Pri prvom kontakte s dieťaťom aj rodičmi sa všetci automaticky predstavujeme a podávame im ruku (aj malým deťom, mali by ste ich vidieť, ako sa pri tom vedia dôležito tváriť). Maličký detail, ale v komunikácii znamená veľa. Ja osobne sa zvyknem predstavovať krstným menom, lebo jednak som mladý sekundárny lekár (v ich žargóne asistentka) a jednak je moje priezvisko pre bežného Belgičana nevysloviteľné, nie to ešte zapamätateľné. Predstavovať sa zvykneme potom aj širokému príbuzenstvu – babičkám, dedkom, tetám, sesterniciam a bratrancom, ak náhodou striedajú rodičov pri dieťati. Oddelenie je otvorené, žiadne zvončeky na dverách ako u nás nehrozia. Na oddelenie sa dostane takpovediac každý. Veľakrát sú na návšteve celé rodiny aj s maličkými deťmi, pretože ich vraj nemajú kam dať. Oficiálne sú ale návštevy detí do 15 rokov v nemocnici zakázané. Žiadne zákazy ohľadne kvetov na oddelení nie sú, preto sa možno pravidelne stretnúť v izbách aj s kyticami. Rodičia majú možnosť byť s hospitalizovaným dieťaťom bez ohľadu na jeho vek nepretržite – jeden z rodičov má právo spať priamo v izbe – na rozkladacej posteli, ktorú si tam donesie vždy večer (cez deň sú tieto postele uložené vo výklenkoch na chodbe, aby nezavadzali, je to pomerne praktický systém a dalo by sa to zaviesť aj u nás) a druhý z rodičov môže dostať izbu na ubytovni. Ešte sa nám nestalo, že by sme ju niekomu nemohli dať, lebo by bolo plno. Nie je to tam žiadny luxus, ale doteraz som počula sťažnosti na komfort len jedinýkrát, otecko sa sťažoval, že sú tie postele ako v kempingu. Zásadne každý výkon, ktorý ideme dieťaťu robiť vysvetľujeme, kreslíme schémy, ukazujeme na internete. A pred odchodom z izby sa vždy pýtame rodiča aj dieťaťa, či majú nejaké ďalšie otázky. Rovnako im vždy pripomenieme, aby sa pýtali bez váhania, že veď preto sme tam a že sestričky vždy vedia, kde nás zastihnúť, keby nás potrebovali, stačí sa na ne obrátiť. Veľkým rozdielom v komunikácii s pacientom aj rodičmi je to, že aj my mladí lekári máme plné právo a niekedy aj povinnosť komunikovať s nimi o všetkom, zásadne to nie je len primár, prípadne starší doktor, ktorý môže informovať rodinu, ako som sa s tým stretla u nás. Pre nás mladých je to skvelá príležitosť, pretože aj komunikovať a oznamovať aj zlé správy sa treba naučiť. A práve tým, že s ľuďmi rozprávame opakovane, bez časového stresu, si k nim vytvárame vzťah, napríklad ja osobne si po počiatočnom oťukaní sa na oddelení začínam rozhovory s rodinami priam užívať, rozprávam sa s nimi o tom, ako to celé zvládajú, aké majú obavy, z čoho sa tešia, čo plánujú do budúcnosti – človek má potom lepší pocit z dobre vykonanej práce...na toto som doma väčšinou nemala čas. Niektorí lekári sú naozaj vynaliezaví vo vzťahu k deťom – mám kolegyňu anestéziologičku, ktorá kým dieťatko sladko spí, tak kreslí na leukoplasty obrázky, malý pacient sa potom zobudí a na rúčke s kanylou má vysmiatu tváričku či iné prekvapenie. K našemu šéfovi si deti chodia po lentilky, vo svojej ambulancii má taký automat, ako bývajú u nás na žuvačky, keď ním deti potočia, padajú lentilky. Deti sa ich potom dožadujú pri každej návšteve. Beda, ak sa zabudli kúpiť. Deti sú možno aj o niečo otvorenejšie k nám doktorom – býva tu pomerne častým javom, že nás deti pri odchode z oddelenia vyobjímajú a dávajú nám pusu. Je to celkom milé. Nevýhodou tejto veľkej nemocnice je, že sa rodiny stretnú s veľkým množstvom personálu, sestričkami, študentkami – sestričkami, medikmi, lekármi, psychológmi, stážistami...a nikto z nich nemá zakázaný prístup k nim, nikdy za tri mesiace sa mi nestalo, že by mi niekto povedal, že nemôžem byť pri vyšetrení, pri rozhovore, vysvetľovaní...naopak, všetci, naozaj všetci sa snažia, aby sme sa naučili čo najviac. Materiálna časť pobytu v nemocnici je tiež úplne iná. Na každom kroku vidieť, že žiadny zdravotný materiál ani lieky nie sú problém. Deti majú naozaj všetko, stravu prispôsobenú tak, aby sa čo najviac podobala tej domácej, ak dieťatko napríklad nepapá, čo sa mu donesie, tak sa nabudúce skúsi niečo iné, len aby malé papalo J Plienok, uterákov, posteľného prádla aj hračiek je na oddelení naozaj dostatok. Rovnako aj sestričiek je minimálne dvojnásobok oproti Slovensku. Len naozaj málokedy príde na rad ekonomické zvažovanie typu, že či môžeme predpísať nejaký liek, lebo je veľmi drahý. Samozrejme, že každá sranda niečo stojí a nie je tomu inak ani v Belgicku. Zdravotná starostlivosť nie je zadarmo, všetci si platia zdravotné poistenie podľa svojich finančných možností a podľa toho aj priplácajú alebo majú nadštandard. Žiadne zdravotné poistenie ale nepokrýva 100% nákladov. A preto sa dopláca vždy a na všetko. Po pobyte v nemocnici človek dostane domov faktúru. Naozaj neviem, o aké sumy sa jedná, ale kolegyňa sa zaujímala, koľko bude doplácať za pôrod, tak jej vypočítali, že ak nebudú naozaj žiadne komplikácie, tak minimálne 500 euro pri plnom zdravotnom poistení. A viem, že niektoré skupiny obyvateľstva si jednoducho nemôžu liečbu dovoliť, samozrejme, že sa jedná väčšinou o ľudí cudzieho pôvodu, prisťahovalcov hlavne z Afriky, Rumunska, Albánska, bývalej Juhoslávie....Podľa prednášky jednej detskej lekárky, ktorá sa venuje liečbe astmy, má veľké problémy s rodinami, ktorých deti by potrebovali drahú liečbu, ale na priplácanie moderných liekov nemajú finančné prostriedky. Toto ich systém nijako nerieši. Tak čo, pacienti, menili by ste?
V budúcom článku vás presvedčím o tom, že nič nie je čierno - biele a popíšem vám fungovanie v belgickej nemocnici z pohľadu mladého lekára.
