Prišla k nám na oddelenie detskej kardiológie s defektom predsieňového septa - to znamená, že má medzi predsieňami v srdci dieru, ktorá tam normálne byť nemá. Prijatá bola s tým, že sa pokúsime dieru v srdci uzatvoriť malým dáždničkom katetrizačnou cestou cez femorálnu žilu (bez toho, aby sa musel otvárať hrudník) a keby to nevyšlo (pretože diera bola dosť veľká), tak by sa Olinka nevyhla klasickej operácii s otvorením hrudníka a s mimotelovým obehom.
Do nemocnice ju priviedla jej mama za asistencie sociálnej pracovníčky, ani jedna z nich však nepočkala, kým prídem dieťa vyšetriť a popýtať sa na anamnézu. Keď som prišla za Olinkou do izby, bola už sama. Nevyzerala smutne, ale celkový dojem bol zvláštny. Bola v pyžamku, čo tu väčšinou nebýva zvykom, deti v pyžame len spia, uložená v posteli a prikrytá až po krk. Naozaj si nepamätám, kedy naposledy som videla takto dieťa u nás na oddelení (okrem času, keď spia alebo keď sa cítia naozaj zle), pretože väčšinou behajú po chodbách, bicyklujú sa, hrajú sa, kreslia. Napriek tomu nevyzerala nijako smutne, skôr strašne znudene, pôsobila na mňa dojmom, že sa síce strašne nudí a že ostatné deti tu majú rodičov, ale že je vlastne zvyknutá...nebrala to popravde ako krivdu, skôr ako holý fakt...
Náš kontakt bol pomerne jednoduchý: "Ahoj, ty musíš byť určite Olinka, ja som Suzanna a budem sa tu o teba starať, prišla som sa na teba pozrieť, ako sa máš a tiež si trochu popočúvam tvoje srdiečko. Vieš, čo ti budeme zajtra robiť?" "Nieeee, neviem." "Kým budeš u nás na sále spať, tak my sa ti pokúsime uzatvoriť dieru v srdci a dáme tam malý dáždniček, aby už bolo tvoje srdce úplne normálne." "Aha, dáždnik, tak to ja už viem" (a tvári sa pri tom nesmierne dôležito a štýlom, že čo tam jeden dáždnik v srdci, veď je to jasné ako facka).
Popoludní som prišla urobiť ultrazvuk srdca jej spolubývajúcej na izbe (jej ECHO robil kolega). Olinka sa tvárila veľmi poučene, keďže ona to už mala za sebou. Najlepšie bolo, že mi do toho veselo "kibicovala". "A prečo nemá to srdce tvar srdca, tvoje srdce je vážne nejaké čudné - hovorila smerom na svoju novú kamošku." "No tvoje srdce má presne rovnaký tvar ako toto Lenkine" hovorím jej na to, no ona, že nie, lebo jej ECHO robil taký vysoký pán....a dobre videla, že nie je takéto divné.
Ráno keď som prišla na katetrizačnú sálu, tak mi jej prišlo strašne ľúto, čakala v posteli na chodbe, kde čakávajú všetci, ale vždy za prítomnosti rodičov, ona tam bola sama, okolo nej dedkovia čakajúci na koronarografiu (vyšetrenie srdcových ciev) vo vedľajších sálach. Navyše presne v ten deň mala Olinka narodeniny - presne 10 rokov. Dobrá správa dňa bola, že sa katetrizácia podarila, dáždnik bol na správnom mieste a diera teda uzatvorená. Keď som sa zamýšľala nad tým, že chúďa dieťa má narodky a my mu robíme katetrizáciu, tak ma náš šéf povzbudil, že sme jej práve pomohli vyhnúť sa operácii srdca. Niekoľko ďalších hodín Olinka prespala, ale keď sa zobudila, sestričky mali pre ňu prekvapko. Pôvodne som zamýšľala ísť kúpiť aspoň nejakého plyšáka do obchodíku, čo máme v nemocnici - nič iné použiteľné tam totiž nemávajú, ale pani vychovávateľka z herne našla niekde lepší darček (pravdepodobne pozostatok z Mikuláša) - úplne skvelú súpravu korálok na výrobu vlastnej bižutérie. A náš "diétny brat" - muž vo funkcii diétnej sestry sa blysol ešte maximálnejšie - odniekiaľ z kuchyne získal celý čokoládový koláč. Keď nám to popisoval, tak sme sa dosť nasmiali - vyzerá, že je tu taký systém, že v kuchyni sa varí všeličo a diétne sestry (alebo aj bratia) potom z toho vyberajú vhodné veci pre svojich pacientov. Tento Stephane prišiel do kuchyne a povedal im, že mu niekde musia vyhrabať nejaký vhodný koláč alebo čokoľvek čo sa hodí na oslavu narodenín. Keď namietali, že nič také nemajú, tak im povedal: "Mňa nezaujíma, kde to zoženiete, ale ja nevyhnutne potrebujem koláč na oslavu, pretože táto malá má dnes 10 rokov, nemôže sa pohnúť z postele (lebo po katétroch treba dodržiavať kľud na lôžku) a jej matka sa ani neunúva zavolať jej, takže mi niekde niečo zožeňte." A zohnali :)
Olinkina radosť bola naozaj obrovská, strašne sa tešila darčeku, aj koláču (sviečky sme jej nemohli dopriať z dôvodu požiarnych detektorov, inak by sme ich určite v DMku zohnali), aj keď koláč mohla papať až podvečer. Pri výrobe korálok sme sa postupne vystriedali viaceré, každý chvíľku ťahá pílku, prácu sme mali všetky (muži sa do týchto našich babských aktivít nezapájali), ale predsa len sme jej dopriali na striedačku 10-15 minút pozornosti. Keď som ju večer opúšťala, stihla mi ešte darovať práve vyrobený prívesok na kľúče. To, že si na jej narodeniny jej vlastná matka ani nespomenula, si Olinka nepripúšťala, vedela, že má narodky, že má 10 rokov, ale život ju skrátka naučil neočakávať príliš. Aspoň takto som to videla ja, pretože iné deti zvyknuté na klasické oslavy narodenín a pozornosti zo strany rodičov by v takejto situácii ronili krokodílie slzy, že ich nikto nemá rád...Olinka asi ani po iné narodeniny veľa pozornosti nemá, tak to brala športovo, aj keď úplne ľahostajné jej to nebolo, pretože keď v jednom momente odvolali jednu sestričku z jej izby, že má telefón, tak Olinka vykríkla, že to možno bude jej mama...Nebola...Táto jej matka sa ani neunúvala zavolať, že ako dopadol raňajší zákrok a či sa to podarilo...mňa takáto ignorácia doslova ničí...
Ďalší deň ráno, keď som prišla do práce, tak ma Olinka už čakala na chodbe, medzitým stihla vyčerpať našu pani sekretárku, ktorá organizuje administratívne veci na oddelení. Doslova od nej drankala, že kedy už konečne prídem...pričom moje meno si nezapamätala, takže "ničila" túto našu milú pani aj tým, že jej popisovala, ako vyzerám a chcela vedieť, že kedy zvyknem chodiť do práce. A ona netušiac, že ide o doktorku a nie sestričku, rozmýšľala, že o koho môže ísť :) Bola celkom rada, že som prišla a zbavila ju Olinkiných problémov a otázok...Olinka bola dosť sklamaná, že ja musím aj pracovať a teda v žiadnom prípade nehrozí, aby som si s ňou navliekala korálky či motala scooby šnúrky. Nejaké scooby som ale doma vyhrabala aj s pár mojimi pokusmi o prívesky na kľúče, ktoré som Olinke darovala...Okolo obeda si pre ňu prišla jej mama zase v sprievode sociálnej pracovníčky. Ale vraj majú doma veľa súrodencov, ktorí by Olinke nedali celý víkend pokoj, a tak ide Olinka na víkend oddychovať do nemocnice v mieste bydliska, v pondelok si ju odtiaľ vyzdvihnú a pôjde už domov. Keď som videla jej mamu, no ani som sa moc celému príbehu nečudovala...problém je ten, že túto pani nedokážem ani len odsudzovať...jej IQ je na hranici mentálnej retardácie podľa toho, čo som mala možnosť vidieť, ledva sa dokáže podpísať, strašne sa bojí, že nezvládne dávať Olinke jeden druh liekov...čo viac dodať? Nie všetky deti majú to šťastie, že sa narodia do pohodovej rodiny...tu to vyzeralo pomaly tak, že Olinke som vysvetlila, do akého dátumu treba brať lieky - mala som šťastie, pokračovať musí do Mikuláša :) a že treba chodiť na pravidelné kontroly, sociálna pracovníčka ma ubezpečila, že áno a odišli...Verím, že ich na ambulancii budúci týždeň naozaj uvidím.
