O nelichotivej situácii v slovenskom potravinárstve sa už popísalo veľa. Historicky najvyššie číslo negatívneho salda zahraničného obchodu s potravinárskymi výrobkami, najnižšie percento podielu slovenských výrobkov na pultoch obchodov, či najnižšia výška štátnej pomoci pre rezort pôdohospodárstva v roku 2018. Každý rok si kladieme otázku, či sme už dosiahli dno a kedy sa od neho odrazíme. Dalo by sa pochopiť, keby situácia v ostatných krajinách Európskej únie bola podobná. Mohli by sme povedať, že okolnosti, ktoré nelichotivý stav potravinárstva spôsobili, sú mimo nášho vplyvu a negatívne ovplyvňujú potravinárstvo aj v iných krajinách. Ale veľmi dobre vieme, že to tak nie je. Potravinárstvo v Európskej únií je stále najväčším spracovateľským priemyslom a najvýznamnejším zamestnávateľom. Aj naše susedné krajiny majú výkonné potravinárstvo a veľké potravinárske výrobné závody. Kde teda robíme chybu?
Situácia v potravinárstve vo veľkej časti reflektuje celospoločenskú situáciu, ktorej sme svedkami v týchto dňoch. Ľudia chápu, že je potrebná veľká zmena nastavenia spoločnosti, oprávnene sa však pýtajú, aké sú realistické alternatívy a či to, čo ponúka politická scéna, privedie spoločnosť v konečnom dôsledku ku zmene, po ktorej voláme. Oprávnene sa pýtame, či ešte nie je neskoro. Podarí sa nám udržať mladých ľudí a presvedčiť ich, že Slovensko je stále krajina, ktorá má budúcnosť, krajina, kde využijú svoj kreatívny potenciál, kde budú mať šancu sa presadiť a kde kvôli korupcii neprídu o svoje ideály?
V prvom rade, štátu chýba vízia. Vízia, kde vidíme Slovensko v roku 2030, 2040, 2050. Dnes už akákoľvek, aj menšia firma, či komunita, má svoju víziu. Tak prečo by ju nemal mať štát? Táto vízia by mala byť konzistentná bez ohľadu na to, aká politická garnitúra je aktuálne pri moci. Vízia by nemala byť stanovovaná politikmi. Akokoľvek sľubne môžu predstavu prosperujúceho Slovenska vykresľovať volebné programy politických strán, realita je taká, a politici sa ňou vôbec netaja, že ich základným cieľom je vyhrať voľby aj o ďalšie štyri roky a všetky ich kroky po úspešných voľbách smerujú len k tomuto cieľu. Víziu krajiny by mali predostrieť naše najväčšie kapacity z akademického, spoločenského, sociálneho a ekonomického prostredia s ohľadom na potreby národa, ale aj výzvy, ktoré ho čakajú. Na príprave vízie by sa mali podieľať ľudia, u ktorých je predpoklad, že ich najbližší míľnik zastihne ešte v produktívnom veku. Celosvetová konferencia o tom, čo sú najväčšie výzvy ľudstva a ako im čeliť s odporúčaniami najväčších svetových kapacít sa koná každoročne. Zasadá v japonskom Kjóte a minulý rok sa na nej zúčastnilo 15 laureátov Nobelovej ceny!
Bez odvážnej a apolitickej vízie bude Slovensko naďalej tápať. Na víziu by mala nadväzovať stratégia, teda akými krokmi budeme napredovať k naplneniu vízie. Stratégia by mala byť určená na úrovni exekutívy, čiže vlády Slovenskej republiky. Nemala by však len obsahovať veľavravné výroky o tom, a na aké priority sa vláda zameria. Mala by obsahovať konkrétne čísla, míľniky, ktoré chce počas svojho pôsobenia dosiahnuť. Tak, ako je to bežné vo všetkých životaschopných firmách, ale aj združeniach, či komunitách. Na konci vlády by potom mala svojim voličom urobiť zúčtovanie, či sa počas svojho pôsobenia posunula k naplneniu vízie.
Možno nastal čas prenastaviť pravidlá. Nie v réžii politikov, ale občanov tejto krajiny. Presunúť sa z námestí do konferenčných sál a celospoločenskou diskusiou zadefinovať víziu našej krajiny. Tým by to však nemalo pre občanov končiť. Len aktívna občianska angažovanosť bude udržiavať politikov v strehu počas celého obdobia, nielen pred voľbami.
Aké miesto by malo v tejto vízií slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo? Máme záujem o kvalitné potraviny z lokálnych zdrojov, alebo nám ide len o cenu potravín bez ohľadu na krajinu pôvodu? Pokiaľ nám ide o to prvé, musíme prijať všetky opatrenia, aby sa na Slovensku masívne rozbehla potravinárska výroba. Je deprimujúce žiadať pred Úradom vlády SR, aby štát prispel viac ako 1 miliónom EUR na agrosektor, zatiaľ čo vláda schvaľuje stimuly pre automobilový priemysel za 10 miliónov EUR. Je ponižujúce presviedčať ministra financií, akou sú kvalitné potraviny z lokálnych zdrojov hodnotnou za peniaze, ktoré by štát mal presunúť do agrosektora. A nakoniec, je naivné si myslieť, že západné krajiny pristúpia na obmedzenie podpory pre svojich poľnohospodárov a už vôbec nie, že ju znížia na úroveň Slovenskej republiky, aby sa slovenské potraviny stali konkurencieschopné tým zahraničným. Bez vízie Slovenskej republiky, v ktorej bude mať poľnohospodárstvo a potravinárstvo svoje strategické miesto, budeme naďalej len na periférii záujmu, v neustálej štrajkovej pohotovosti a bez nádeje, že zmeny sa začnú robiť systémovo a nielen na papieri, alebo v rovine marketingových prehlásení.
