Časť prvá:
Pílky kladivá nebeské
Leo Von De Bater sa prebudil o tri štvrte na tri úplne ráno, hodiny ubiehajúce svoj nekonečný kolotoč v kuchyni. Sipeli a piesok sa míňal. Všetko sa točilo a vo vetre trepotavo mávali dievčenské nohavičky zavesené na sušiaku pred oknom.
Leo Von De Bater sa preplazil z mokvajúceho pyžama do slnečného svitu neónovej lampy, ktorá ešte stále len tak ľahkovážne blikala. Pulzovala a neomylne oblizovala Leovi čelo, myslel si že sa chveje. "Nechveje !" "Chveje !" "Vravím ti, že nechveje !" Tak nechveje ! Ešte stále mával stavy, keď bol v delíriu a počúval hlasy a iné lákania do a von s postele. Leo Von De Bater bol už raz taký. Prišiel k posteli a na matrac vylial pivo, ktoré sa penilo ako teplá mydlová pena na chĺpkoch trojuholníka nekonečnej rozkoše. "Budem musieť ísť..." zreval a v povetrí pred oknom ešte stále mávali dievčenské čipkované nohavičky. Mechúr mal preplnený na prasknutie a jeho oči blikali Morseovu abecedu smerom k záchodu, aby sa kúzlotvorne omotal toaletným papierom. Na dva kroky od sochy lesbickej Venuše nabral piesok do hrsti a dolial ho hodinám. Urobil ešte dva kroky a vykríkol. Moč vyšumel na mäkkom koberci a parketách, ktoré smerovali špicmi svojich striech smerom na západ. A záchod veselo splachoval ďalej. Oči uprel k nebu kvetinovaných tapiet, k obrazu panny zarastenej púpavou, k tečúcim hodinám. Uprene hľadel do prázdnej tmy, ktorou izba ešte stále dýchala. A akoby náhodou vyrezával nožíkom do parkiet obliatych vlastným močom srdiečko. Kardiochirurgický zákrok oceľovým nožom do bukovej podlahy mu vytlačil tri slzy, ktoré stekali od predničky dolu. "Ešte je zavčasu" prehovoril jedným kútikom úst a pery sa mu nesmelo triasli. Na ulici vo vetre mávali lampy na odchod milencom. Bol smutný z toho, že v posledných dňoch neudrží ani moč, či kúsok chleba v dlani.
Vravieval si "Radšej nech nejem akoby som mal plakať.
Ale vtedy bývalo ešte dobre. Prišli aj časy, keď padalo lístie zo stromov a on spával pod stromami spolu s lístím. V tom období býval primitívny a hlúpy. Aj keď Leo nepreukazoval žiadnu zhovievavosť k vlastnému telu, práve toto obdobie bývalo pre jeho žalúdok bremenom. Avšak jedného novembrového dňa sa lady prelomili. Stretol Ju. Ju mala postavu a nohy do oblohy. Leo sa triasol, ale Ju bola vyrovnaná osobnosť. Leo bol plachý a Ju bola extrovertná. Leo bol nepriebojný a Ju vynaliezavá. No aj tak sa priťahovali.
Ju neverila v Boha, Leo veril v štyroch.
Ju bola prelietavá Leo bol papučovo- balkónový typ, no aj tak sa priťahovali. Stála v električke váhavo mlčala a dívala sa na domy a čas, ktorý pulzujúco ubiehal okolo nej. Leo Von De Bater sa díval uprene na jej prednosti a ako malé batoľa kontroloval jej dych. Hľadel na Ju dovtedy pokým nevystúpila a stratila sa z dohľadu na niekoľko bezsenných nocí a dní. Leo nevedel, kam môže vôbec kráčať a vôbec nechápal prečo odchádza. Ešte niekoľkokrát prešiel všetky alternatívy akým smerom kráčala, no v noci to konečne vzdal. Nasledujúci týždeň spával spolu s lístím a opäť pod stromami. Spal a mokol a opäť spal a triasol rukami, až do úplného vysilenia. Potom znovu nastúpil do električky a znovu stretol Ju. Stála asi tri metre od jeho tela, pretože Leo v tej chvíli mal dušu úplne inde. Duša sa rýchlo vrátila späť a s ňou Leo do svojho pohlavia. Na diaľku cítil chvenie jej hebkých nozdier. Cítil ako pomaly vlhne jej nedočkavá buchtička obštrikovaná nekonečným radom pozitívne nabi- tých chĺpkov. Cítil sa pri nej veľkolepo, aj keď bol od nej tri metre. Cítil, že sa míňa ako piesok v hodinách do jej tela. Bol to chladný november a Leo Von De Bater bol smutný z toho, že nie je pri Ju. Po týždni trápenia, keď znovu spával s lístím ho nebezpečne prepadli prízemné mrazy. Leo Von De Bater sa po tejto skúsenosti konečne odsťahoval do svojej vili na Slavíne. Vilu zdedil po svojej starej mame, no pre Lea Von De Batera to bolo omnoho ťažšie, ako by ste to mohli chápať. Bolo to náročné nasťahovať sa tam, kde zomrelo už toľko ľudí. Leo Von De Bater jednoznačne v tej chvíli pochopil, že aj on musí zomrieť.
