Prvýkrát som to zaregistroval pri svojom pôsobení u špičkového systémového integrátora, inak úspešnej spoločnosti. Zakladateľ a majiteľ bol vždy mimoriadne zaneprázdnený človek. Ale osobného šoféra nechcel, lebo svoje luxusné autá najradšej šoféroval sám. No vo firme mal kolegu, čo pre neho a jeho rodinu vybavoval všetky praktické veci. Vôbec nesúviseli s chodom firmy, ale pri zaneprázdnenom šéfovi ich niekto musel riešiť. Pre zjednodušenie príbehu kolegu – čo fungoval ako dievča pre všetko – nazvime Maroš.
Maroš bol schopný ítéčkár a projektový manažér. A inak bol šéfovi k dispozícii vo dne aj v noci, cez pracovný deň, večer aj cez víkendy. Zo svojho postavenia mal množstvo osobných výhod. Zdedil po majiteľovi ojazdený mercedes vo výbornom stave, americký teréniak, notebooky aj telefóny vždy, keď ten usúdil, že potrebuje najnovší model. Ani finančne na tom Maroš pri úspešnom šéfovi nebol nikdy zle.
Ako som pozoroval spolupracujúce firmy, náš Maroš nebol ojedinelým úkazom. V úspešných firmách mali majitelia vždy nejakého Maroša, niekto sa predsa musel starať o požiadavky a služby pre ich manželky, deti, milenky či rodičov. Áno, časom sa každý Maroš unaví, chce mať viac voľna po večeroch a cez víkendy alebo rozvíjať svoje vlastné koníčky a záujmy.
Dnes sme sa v čase a firemnej kultúre posunuli, no napriek tomu občas na takého Maroša narazím. Aj Maroš#2 robí pre majiteľa v rámci takmer 24-hodinového úväzku dievča pre všetko, ale to ostatné je všetko inak. Žiadny mercedes, teréniak ani zdedené počítače či telefóny. Keď si tak Maroša bližšie všímam, pochopil som, že pracovné víkendy a úlohy po večeroch ho čoraz viac frustrujú.
Keď sa na mňa obrátil s prosbou o radu, ako má tieto mimozmluvné požiadavky riešiť (?!), odporúčal som: „Odmietnuť – slušne a vysvetliť, že sa potrebujete venovať aj rodine, ktorá vás cez týždeň takmer nevidí.“ Smutne skonštatoval „To sa ľahšie povie, ako urobí...“ a po troch mesiacoch dal výpoveď. Našiel si miesto, kde ho nenútili robiť nezaplatenú prácu po večeroch a cez víkendy.
Po ňom nastúpil Maroš#3 a situácia sa opakovala, ibaže vydržal oveľa kratšie. Práca do večera, po víkendoch, smutná tvár a výpoveď. Vyzerá to ako opakujúca sa slučka. Dnes stretávam verziu Maroš#4. Pochopil som, že odvaha uplatniť moju radu musí byť poriadna. Radový pracovník sa obáva, že odmietnutie tejto nadpráce vyznie ako neochota a bude znamenať aj koniec pracovného pomeru. Paradoxne to však aj tak príde – skôr či neskôr. Žiadny z tých Marošov sa totiž tej skutočnej odbornej práce nebál, o neochote či nedostatku iniciatívy u žiadneho z nich nemožno hovoriť. Takže v čase krízy pracovného trhu prichádzajú firmy pre neadekvátne a nezaplatené požiadavky šéfov o výborných ľudí.
No aby sa nezdalo, že táto situácia nemôže mať šťastný koniec! Pred pár dňami nás navštívil Maroš#2. Bol celý vysmiaty, má prácu, ktorá ho teší aj baví. K nej zodpovednosť aj samostatnosť, no najmä voľný čas!! A už vie, že nemusí akceptovať nekonečné nadčasy a pravidelné pracovné víkendy. Teraz pred Vianocami, ale vlastne celý rok. Veď to je fajn, nie..!?
