Slnko sa pomaly stráca. Z diaľky ešte cítiť jeho teplo. Ale už zapadá. Šum vody mi ho pripomína. Chcela by som sa ešte raz do neho ponoriť. Chcela by som, aby ma zalialo celú a ja by som sa v ňom načisto stratila. Vietor šumí. Hladí moje prázdne dlane. Cítim ho, aj keď som ho nikdy nevidela. Je tu. Konáre stromov mi ho pripomínajú a hovoria mi, že ho ešte poznám. Hrá sa mi s vlasmi a zaplieta ich do takých malých vrkôčikov, do takých malých guličiek, ktoré budem ráno rozčesávať. Ty budeš piť kávu a fajčiť rannú cigaretu. Ja ti budem spievať pieseň vlkov.
Mesiac je prázdny. Dnes sa nenaplnil jeho čas. Chcem zmerať prstami aký je veľký. Narástol a pripomína mi dno pohára, ešte trochu ho mám.
Na múriku sa hrajú malé mačiatka. Je ich šesť. Mama si ich stráži ako dobrá stará vlčica, ošľahaná pieskom z púšte. Všade bola a všetko vie. Mňauká a ten mňaukot pripomína plač. Kto sa o ne postará? Kto im dá teplo? Ja by som chcela to malé sivo-modré. Aj ten starý pán by ho chcel, nepripomínalo by mu jeho samotu. Vždy stojí na kraji móla a pozerá do diaľky, akoby odtiaľ mala priplávať jeho záchrana.
Dnes som sa posunula o pár metrov. Odlepila som sa od dna a plávala hore. Ale iba chvíľu. Musím nechať ryby aj rybárom. Ryby vyskakujú z mora a nechávajú sa chytiť. Tak som sa chcela vyhnúť, tak som sa uhýbala, aby ma nechytili.
Stojím a z diaľky počúvam reči starých. V ich hlase počuť skúsenosť a múdrosť. Oni už prežili a vedia. A ja tu ďalej stojím a rozmýšľam nad tým ako sa dotknúť slnka a ako zmerať mesiac.
Oni sa mi smejú - je mladá, ešte nevie o čom je život...
Sadnem si k nim, pripálim si cigaretu a počúvam. Som už posledná. Posledná žena na tomto ostrove. Zem pozná moje myšlienky, moje inštinkty, bránim sa, ale aj tak ma to ťahá ku koreňom, dva milióny rokov do stredu zeme. Ľahnem si na zem, ucho priložím čo najtesnejšie k hrudám hliny a počúvam. A potom sa snažím prehrabať až dole. Tam býva starenka, ktorá pozná moje vnútro lepšie ako ja. A keď sa prehrabem, začnem spievať tak precítene, že všetci stíchnu a počúvajú. Len mačka sa ku mne pridá plačlivým mňaukospievaním.
Zabudla som Ti povedať, že to bolo pekné. Veľmi pekné. Napriek slzám a smútku. Ty iba mlčíš a život nám uteká pomedzi prsty. On plynie, aj keď ho nevidíš. Tie najlepšie veci sa nedajú chytiť.
A toto má byť čo?
Ešte raz: toto je výpoveď. Vrátila som sa od slnka, mesiaca, vody a vetra. Žila som na púšti a videla iba piesok. Potom som našla biely papier, úplne čistý. Slová plynú a plynú ako rieka.
