... ono to malo totiz cele presny postup a barmanka ho ma ocividne rokmi a skusenostami perfektne vytrenovany:
*do nadoby naliala mlieko, strojom urobila hustu penu
*vzala maly farebny papierovy poharik, naliala trochu kavy
*na kavu nasypala skoricu a kakao
*potom to zaliala vyslahanou mliecnou penou
*a potom to posypala znovu kakaom
Pila som sice kavu, ale ked som videla male chutne kapucino, nemohla som si ho nedat. Barmanka bola zhovorciva, prehodili sme par slov a smiala sa ako hypnotizujem poharik capucina za poharikom s vyrazom: chcem chcem chceeeem! A tak som si ho objednala aj ja.
A co urobila ona? Kedze mi chcela dat este lepsie kapucino ako boli vsetky tie predtym, namiesto farebneho maleho poharika vzala plastovu salku, ktora bola vacsia, naliala kavu, ziadna skorica a kakao, ale ju zaliala hned mliecnou penou. Potom sa opytala ci chcem navrch aj kakao a ja ze jasne. A tak som napriek jej velkej snahe dat mi to najlepsie zostala tak trochu sklamana. Ja som predsa chcela to kapucino v malom pohariku ake pil ten chlap co stal pri mne.
A moja paralela v hlave bola o tom, ze tak podobne to byva aj v zivote. Prilis vela snahy ma niekedy uplne opacny efekt. Nie je to ziadna svetoborna myslienka, len som si spomenula na niekolko situacii, v ktorych sa mi to zarucene potvrdilo.
A potom som si este spomenula na moju starku. Jej zivot sa toci okolo varenia a pecenia, kolace od vymyslu sveta. Starka je ale vymyselnicka. Ked sme jej niekedy nejaky kolac pochvalili, na dalsi krat, aby bol este dokonalejsi ho vylepsovala. Namiesto dvoch lyzic cukru pridala styri, namiesto bez nicoho pred nas na stol postavila kolac obsypany kokosom.....
Niektore veci v zivote su skratka dobre preto, lebo su stale rovanke, netreba na nich nic menit, ani sa snazit vylepsovat. Su najlepsie prave take, ake su.
