Tvár samá jazva, bradu takmer nemal, ústa vykrivené, líca po popáleninách. Lekári asi robili čo mohli. A v tom hroznom smútku v jeho tvári som si zrazu hrozne silno uvedomila, že je vlastne krásny, že je krásny práve tým všetkým. Nedokázala som od neho odtrhnúť oči a zároveň som ne neho nechcela civieť... Ale cítila som veľkú chuť mu to povedať, aby vedel, že podľa mňa z neho ide neopísateľné krásno.
Nedalo sa. Nemohla som. Nemohla som riskovať, že by sa cítil ešte horšie, že by to celé vypálilo inak a on by si myslel že ho ľutujem.
Držím sa rukou blízko jeho dokaličenej ruky a ako sa k nej snažím priblížiť, odhodlať sa k najabsurdnejšiemu dotyku na svete, pomaly vstal aby vystúpil.
„Tak blízky a taký vzdialený, ako dotyk vraha v neznámom väzení.“
Nepovedala som mu, aký bol podľa mňa krásny, povedzte mu to prosím nabudúce vy.
