... mojim snom okrem toho, aby v skole nebola matika bolo, aby som nemala cierny zub. Mala som totiz obrovsky odporny cierny kaz na prednom hornom mliecnom zube. Pamatam si na to ako dnes. Takmer cela vonkajsia strana zubu bola cierna mala som stresy smiat sa a chcela som sa toho zubu co najskor zbavit. Nabrala som odvahu, nic som nepovedala ani doma a v skole som sa vybrala za nasou zbarkou. Ked som sedela pred jej dverami, dvakrat som sa uz uz postavila a chcela zdrhnut, ale vydrzala som.
Sadla som si do kresla a zubarka sa ma milo pyta preco som prisla. A ja vravim, ze ju chcem poprosit, aby mi vytrhla tento zub a ukazala som jej prstom na zub. Bez akychkolvek otazok vzala klieste a zub mi vytrhla. Uf, mala som to za sebou.
Cela stastna a plna novonadobudnutej odvahy a radosti ze v zivote uz zvladnem vsetko, aj ockovanie do pleca, som sa vracala domov. Tam som ale nemohla uverit vlastnym ociam. V zrkadle sa na mna usmieval moj stary znamy cierny skaredy zubisko. A hned vedla neho prazdne miesto po vytrhnutom zdravom mliecnom zube. Vtedy som bola nastvana na seba, ze som zubarke ukazala prstom na zly zub. Dnes neviem pochopit, ako mohla skolska zubarka 7-rocnej skolacke bez namietky ci otazky vytrhnut zdravy zub. A vtedy som si asi po prvykrat uvedomila, ze zivot je nespravodlivy.
Druhykrat to bolo vedy, ked som si moje vlasy po pas chcela dat ostrihat na Darinku Rolincovu, ale presne podla fotky na jej prvej platni. Bola taka oranzova a Darinka bola na nej ostrihana uplne nakratko, len vzadu mala vlasi dlhsie, na obale platne boli vytocene dovonku. Bola som rozhodnuta ist do kadernictva s platnou, aby kadernicka vedela co presne mam na mysli. Nasi ma nakoniec presvedcili, ze platna nie je potrebna, Darinku predsa kazdy pozna, dolezitejsie bolo, ci som naozaj rozhodnuta, ved som mala vlasy az po pas. Aj kadernicka ked mi ich umyvala sa ma na to spytovala asi styrikrat. A potom to prislo: ostrihane vlasy uplne nakratko. Ale ziadne dlhsie vlasy vzadu ako to mala Darinka na platni. Sklamanie bolo obrovske... Dodnes som na seba pysna, ako som ho velkolepo dokazala skryvat. Nechcela som, aby bolo nasim luto, ze som prisla o vlasy takpovediac uplne zbytocne.
A odvtedy mi je uz tak trochu jasne, ze ani ta najvacsia odvaha niekedy nestaci, aby sme dosiahli to, po com tuzime. Ved aj ja som si to potom pamatala este zopar nasledujucich rokov.
Spomienka pre pamatnikov:-)
