Potom som ale, možno náhodou, zistila viac. Hovorila o tom Linda- jeho žena, veľká sympaťáčka, ktorá ho zachránila. Krátke strapaté vlasy s ofinkou. Pleť aspoň taká zlá ako Bukowského. Kamarát mi minule vravel, že mu ju niečím pripomínam. Pokojným vystupovaním, že vraj. A možno len tými ryšavými vlasmi.
Stalo sa medzi nimi hocičo sa stalo, zložité osobnosti, ale myslím si, že práve ona bol ten moment v živote, kedy si pomyslel, že je skutočne milovaný, a že ho niekto prijíma. Že ten život možno nie je až tak na hovno. Vydržala s ním až do jeho smrti.
Linda v akomsi rozhovore o tom DON´T TRY povedala, že to neznamená letargiu, ničotu, bezvýznamovosť. Neznamená to, že všetko je márne a netreba sa snažiť. Práveže odkazuje na to, že človek sa nemá iba pokúšať (snažiť), ale má sa do toho vrhnúť. Nie- pokúšam sa teraz robiť to a to, ale jednoducho to robiť. Zabudnúť na tú sekundu strachu a pochybovačnosti pred skokom a rovno sa vrhnúť po hlave.
Uvažovala som nad tým a vravela si:
Ten večne naliaty chlapík s vulgárnym slovníkom a krásnym hlasom má asi pravdu!
