Nejakým spôsobom som sa cez rôzne rebríčky a odporúčania dostala až ku záznamu posledného koncertu skupiny The Band, o ktorej som dovtedy ani nešípila. Režisér, skvelý Martin Scorsese, sľuboval vystúpenia najväčších hudobných osobností tej doby Boba Dylana, Neila Younga, Emmylou Harrisa, Ringa, Ronnie Hawkinsa, Dr. Johna, Joni Mitchellovej, Muddyho Watersa, Neila Diamonda, či Erica Claptona v unikátnom dvojhodinovom zázname.
Tak sme sa jeden večer so sestrami dievčencami zahúľali do diek v našej veľkej obývačke. Rozliala som nám jedno pol litrové pivo a dívali sme sa. Bavilo nás to tak, že tie dve hodiny zbehli ako nič. Ešte mi aj bolo málo. Prichytila som sa, ako si podupkávam neznámy rytmus melódie, ako sa dívam na obrazovku s hlavou mierne naklonenou nabok (to robievam, keď sa mi niečo veľmi páči). Keď sme koncert dopozerali, pustila som si sama v izbe celý koncert ešte raz, a na druhý deň som si stiahla audio nahrávky a počúvala ich dookola snáď ešte ďalšie tri dni.
Jediné čo ma mrzí je, že nedokážem pomenovať druh geniality, ktorý sa v tom koncerte skrýva.
Viem len odporučiť: pozriete si to!
Keď som videla Neila Younga vo svojej zvláštnosti a pokore. Ako sa divne hrbí nad mikrofónom s vyziabnutou a stále krásnou tvárou. Keď hral na ústnu harmoniku zdal sa mi až nadpozemský. Boba Dylana takmer nespoznateľného v slušivom bielom klobúčiku s pierkom. Keď hneď pri druhej skladbe týpek s veľkým ružovým motýlikom zanôtil- Such a night- mala som zimomriavky.
Inak, mladším sestrám (viac elektronicky hudobne založeným a o trochu mladším ako ja) sa to veľmi páčilo tiež, a to hovorí samo za seba. Livka charakterizovala ich pesničky, že sú také... cestovateľské. Že by si ich človek mal púšťať keď sa vydá na nejakú cestu.
Tak sa vydajte a pustite si ich.
A pozrite si to.
Je to fakt skvelé.
