Zúfalá žena

Kliká žltá kolonka na lište môjho notebooku. Dva krát sa pozerám na to meno, lebo sa tomu nedá ani uveriť. Pomýlil sa? Kliknem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

„Ahoj" wau,dobrý začiatok. Odpisujem

„Ahoj" a čakám. Prečo píše?

„Ako sa máš? Dlho sme si nepísali." No dlho. Už asi päť mesiacov, čo si sa neozval.

„Mám sa dobre. A ty?" Klamem. Ale tak nemusí vedieť, čo ma trápi.

„Ja sa mám fajn. A čo máš nové?" Odpisuje tak rýchlo. Asi sa nudil a napísal. Nemá nikoho, s kým by práve teraz trávil čas. Alebo potrebuje zvýšiť sebavedomie a vie, že ja som do ňho blázon. Teda aspoň som bola.

„Nič nové. Všetko po starom." Neklamem. Stále ma trápi a stále na ňho myslím. Ale on to nepochopí.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Musíš mať niečo nové. Tak dlho som o tebe nepočul." Lebo ťa to nezaujímalo. A nové mám akurát to, že už na teba konečne nemyslím každý deň.

„Ty sa pochváľ. Ja sa nemám čím. Stále pracujem na chate." Vážne sa nemám čím. Tak rada by som napísala, že niekoho mám, nech si nemyslí, že som stále sama.

„Všetko ako bolo. Stále v práci, ktorá ma nebaví a stále sám. Ty máš niekoho?" Vedela som to. Cíti sa osamelo a spomenul si na mňa. Prečo ho zaujíma, či niekoho mám? Čo mám napísať? Nemám, lebo som sa ešte nedostala z toho, čo bolo medzi nami? Nie.

„Nemám. Neoplatí sa, kedže som ešte tu. Ale v oktobri už končím, hádam sa aj môj život pohne dopreduJ" Dobre som to napísala. Tak veselo.

Skryť Vypnúť reklamu

„Ty si určite niekoho nájdeš. Zaslúžiš si to." Stále tá istá pesnička. Nezmenil sa. Pamätám sa, ako mi sto krát vravel, že mám na niekoho lepšieho ako je on. On je zlý a nezaslúži si ma. Pche. Jaj, volá. Chce ma vidieť. Chvíľka paniky. Ako vyzerám? Vlasy som si umývala síce včera, ale tak vyzerajú schopne. Make-up skoro žiadny. Cez webku to nebude vidieť tak dobre. Tričko mám s výstrihom, veď nech sa pozrie. Zapínam kameru. Nepozerám sa ešte na ňho. Radšej sa pozerám na prsty, čo odpisujú, aj keď to vôbec nepotrebujem.

„Veď jasné. Ty určite tiež." Suché odpovede. Bude vedieť, že niečo nie je v poriadku. Treba to zmeniť.

Skryť Vypnúť reklamu

„Ako to, že taký fešák ako ty je ešte sám?:-)))" Toto na odľahčenie bude stačiť. Cítim, že sa na mňa pozerá. Konečne aj ja naberám odvahu. Zase ten pocit. Zase to cítim. Ale snažím sa. Usmievam sa, zakývala som. Nech si nemyslí. Je taký dokonalý. Tie pery, ten úsmev. Ten pohľad. Asi z toho ešte nie som von. Odkýval a pokrútil hlavou, ako to robieval niekedy dávno.

„Nikto ma nechce. Lebo som debilJ. Ale mňa prekvapuje, že ty si ešte stále sama. Si príliš vyberavá?" Usmieva sa, ale je smutný. Poznám ho lepšie ako samú seba. Obaja sa poznáme veľmi dobre. On vie, že nie som šťastná.

„Asi nie, keď som chcela teba:-D" Vraciam mu to. Toto som mu písala tiež už veľa krát.

Skryť Vypnúť reklamu

„To nikdy nepochopím. Máš naviac. Preto som s tebou nechcel chodiť." Ako ja neznášam tieto vety. Počula som ich a čítala tak často, že som na nich alergická. Zraňujú ma. Stále.

„Jasné. A pre ďalších tisíc vecí. Všetko len výhovorky. Jediným dôvodom bolo, že si ma nechcel a bodka." Asi mám deja-vu. Tento rozhovor sa odohral už raz dávno.

„To nie je pravda. Bola si pre mňa príliš dôležitá a bál som sa, že to pokazíme." Preto si sa neozval päť mesiacov, lebo som bola dôležitá. Jasné. Výhovorky.

„Jasné." Zase ten pocit. Vzdor, hnev, smútok a prázdnota.

„Neveríš mi?"

„Vieš, že nie." Pozná ma. Vie, čo znamená jasné.

„Hneváš sa na mňa?" Pozerám na ňho. On ako by chcel cez webku prečítať moje myšlienky. Je tak hrozne smutný. Pri pohlade na ňho zabúdam na hnev, na všetky pocity. Túžim len po tom, aby sa na mňa usmial. Ja som ale hlúpa. Toto vážne hraničí s debilitou. Naposledy, keď sme sa vážne o nás bavili a hovoril mi, že som len jedna z jeho kamarátok, sa na mňa ani nemohol pozrieť. Teraz sa pozerá priamo. Chce vedieť odpoveď.

„Hnevala som sa. Ale tak poznáš ma, neviem sa dlho hnevať." Neviem, čo viac napísať. Mám v krku hrču. On smutne skláňa hlavu. Nepozerá sa na mňa. Asi ho to zabolelo.

„Všetko ma to mrzí nikuš. Ani nevieš ako veľmi." A čo ja teraz ako s tým? To mi nepomôže. Stúpa hnev a smútok. Teraz ja dávam hlavu dole. Nech nevidí aká som smutná.

„Ublížil som ti. To som nikdy nechcel. Ty si tá posledná, ktorej som chcel ublížiť. Prosím nebuď smutná. To ti nepristane." Chce sa mi plakať. Ako vždy, keď túto vetu čítam. Prehltnem. A nasilu sa usmejem.

„Prosim. Vieš ako ma to trápi? Nesmieš byť kvôli mne smutná. Ty si mi pomohla a ja som sa ti odvďačil tým, že som ti ublížil." A stačí.

„Už s tým prestaň. Ublížil si mi, ale to už bolo dávno. Ako vidíš žijem a dýcham. Prečo si sa ozval? Prečo?" Chcem vedieť odpoveď. Pozerá sa a neodpisuje. Zvažuje, čo ma napísať? Aj tak si budem myslieť svoje. Nudil sa.

„Myslel som na teba často. Ale myslel som si, že bude pre teba lepšie, keď sa chvíľu neuvidíme. Chcel som vedieť ako sa máš a či si šťastná." No určite si na mňa myslel často. Jasné.

„A už vieš ako sa mám? A či som šťastná?" Dám hocičo za jeho jediný úsmev.

„Nie si šťastná a je to moja vina. Nikdy mi neodpustíš." Ja som ti odpustila v tej chvíli ako som ťa videla. Pravdou je, že som sa nikdy na ňho nedokázala hnevať. Vždy som si vymyslela dôvod prečo je taký aký je. Že mu mám byť vďačná za úprimnosť. Aj keď oneskorenú.

„Nehnevám sa a ty to vieš. Nechápem prečo si sa práve teraz ozval." Vážne nechápem. Pozerám priamo do jeho očí a cítim ako mi mäkne srdce. To je zlé. Páni, takto sme sa už dlho nebavili. Naše posledné rozhovory boli o počasí a podobných hovadinách, keď sa už musím takto vyjadriť. Ako cudzí ľudia. Prečo boli také? Lebo mi povedal, že som jedna z mnohých jeho kamarátok, akurát, že len so mnou spal. Na druhý deň už písal, že ho to mrzí a že vážne v poslednej dobe nevie čo chce. A ja som konečne našla moju hrdosť, po pol roku. Už som mala dosť toho, že jeden deň hovorí to a druhý zase niečo iné. Začala som sa správať inak. Prestala som sa ja prvá ozývať, to bolo pekelne ťažké a prestala som mu volávať len tak a prezváňať ho. Stálo to toľko síl a sĺz. Každý pohľad na mobil, bolel. Zapnutie internetu vo mne vyvolávalo smútok. Celé dni som bola ako bez duše. Hľadala som kútiky, kde by som mohla byť sama so svojim smútkom, bez svedkov. Pamätám si ten prvý víkend, keď som s tým začala. Vôbec sa neozval. Vôbec. Ani prezvonenie a ja tiež nie. Na počudovanie som sa cítila už v pondelok trochu lepšie. Vtedy sa večer ozval. Písanie o ničom. Ja som napísala, že mi chýbal kamarát. A on, že ktorý? Odpovedala som a on, že či vážne. Bola to ako rana. Ja to celé dni prežívam ako keby mi niekto zomrel a on nič.

„Lebo je to dnes rok, čo sa poznáme." Ani som si to neuvedomila. Teraz ma trompfol. Ale to znamená len to, že som už na tom lepšie. Alebo som si to len nechcela uvedomiť. Poznáme sa rok a z toho sme pät mesiacov o sebe nepočuli. Pravdou je, že ja som o ňom vedela, že ako sa má. Som v kontakte s jeho kamarátmi. Snažím sa vyzerať normálne. Som trošku v šoku, ale tak pretvárka mi celkom ide. Pozná ma, ale dlho ma nevidel, možno už zabudol ako zistí, čo cítim.

„Ani som si to neuvedomila. Ten čas ale letí. Som prekvapená, že ty to vieš." A to vážne. Zvláštne. Som myslela, že na mňa celkom zabudol. Nesmiem si teraz začať namýšľať. V žiadnom prípade. Môj život sa posunul ďalej. Konečne.

„Viem, že mi neveríš. Ale ja som na teba myslel. Niekedy si mi chýbala." Jasné. Najmä, keď si bol s inými. Najviac ma zasiahlo, keď mi vtedy raz, ešte za našich čias napísal, že sa bozkával s nejakou babou na diskotéke. Bolelo, ale tak nechodili sme spolu. A trápilo ho to. Vraj mohol mať aj sex, ale nechcel, lebo vedel, že by ma ranil a sklamal. Vtedy som mu ešte verila. Potom som sa dozvedela o jeho flirtoch na diskotékach a dôvera sa celkom naštrbila.

„Iné ti mňa nahradili. Takže si nebol až taký zaneprázdnený myšlienkami na mňa." Viem o tom. Viem, že sa po mne ešte s niekym stretával. Aj to mi pomohlo. Bolo to ľahšie.

„Ako to vieš? Franik, jasné. Mal som pár flirtov. Ale ty si stále niečim výnimočná. S tebou to bolo celé iné. Vieš. Rozumeli sme si viac ako iné páry. Dokázali sme spolu telefonovať niekoľko hodín denne a nikdy nenastala chvíľa, žeby nebolo o čom. Aj milovanie bolo vynímočné. Bol som tvojou cukrovou vatou. A ty si bola úžasná. Nezabudol som na to. A ty?" Prečo mi to píše? Povedal si, že je na čase rozjatriť pár zahojených rán? Ale zabudnúť? To sa nedá aj keď som veľmi chcela. Má pravdu vo všetkom. Bolo to až neuveriteľné. Každý deň minimálne tri hodiny v nepretržitom rozhovore. Poznali sme ktorý smiech je aký. Každý druh mimiky, vzdychu, pazvuku. Niektorým slovám a vetám sme rozumeli len my. A cukrová vata? Ešte stále je ňou a asi už aj ostane. Ako ostane pre mňa aj jediným zlatom. Raz som mu vysvetľovala čo pre mňa znamená na základe tejto maškrty. Aký prelom pre mňa znamenal v sexuálnom živote. Zbožňujem ho ako cukrovú vatu. Lebo keď som ochutnala jeho, zistila som aká dokáže byť sladká. Milujem cukrovú vatu, ale najviac zo všetkých tú, čo dva krát do roka vyrába starý ujko u nás na trhoch, pretože vtedy som ju prvý krát ochutnala a ona zostane pre mňa výnimočnou. Takže je mojou cukrovou vatou. Vyznieva to, akoby som bola pannou. Niekedy mám pocit, že to tak aj bolo. Aj keď moje telo patrilo pred ním siedmym mužom. Až pri ňom som zistila o čom to celé má byť. On jediný dokázal vo mne prebudiť takú túžbu, že som nevnímala svet a robila veci, za ktoré sa ešte teraz červenám. Nikdy som nebola taka aktívnaJ.

„Nezabudla som. Ale snažila som sa na to nemyslieť."

„Chápem. Strašne ma to mrzí. Som ešte tvojou cukrovou vatou?" Tažká otázkaJ. Čo mám napísať? Čím dlhšie váham, tým viac on cíti, že je to tak.

„Som ti povedala, že ti ňou stále budeš. Nech sa stane hocičo. Človek má svoj prvý bozk, svoj prvý vzťah, prvé milovanie, prvú lásku a ja aj cukrovú vatuJ" Pravda. Je to tak.

„To som rád. Myslel som si, že si na mňa zabudla. A možno by to bolo aj lepšie. Nezaslúžim si ťa. Nezaslúžim si ani, aby si kvôli mne bola smutná. Ty to vieš." Ja to viem. Ale nemôžem s tým nič urobiť. Pozerám sa na jeho tvár a spomínam. Na veci, na ktoré som si nedovolila myslieť. Na jeho ústa tak blízko mojich. Na jeho pery. Ako ma vždy na začiatok jemne pobozkal. Ja som sa tvárila, že to so mnou nič nerobí. A on ma dobíjal. Bozkávanie s ním bolo tak úžasné. Jednoducho vtedy svet zmizol. Jeho jazyk a môj boli dokonale zohraní. Vtedy už nás nedokázalo nič zastaviť, aby sme pokračovali ďalej. Vtedy ma chcel. Vtedy po mne túžil. Vtedy ma potreboval. Vtedy sme boli šťastní.

„Ja neviem, čo si zaslúžiš a čo nie. Dlho som s tebou nebola. Doteraz neviem, prečo si sa tak správal. A už vôbec netuším prečo chceš teraz so mnou písať." Nikdy som to celé nepochopila. Chcel byť so mnou. Nechcel, aby sme sa nebavili. Písal mi stále, že kamarátmi ostaneme určite. A pritom sa ku mne správal niekedy ako k cudzej. Utekal predo mnou. Písala som mu, nech mi povie, čo sa deje. Že aj už takto ďalej nevládzem. Nech povie hocičo, že to bude lepšie ako toto. Keď mu leziem na nervy a nemám sa mu už ozývať, tak nech to povie rovno a ja budem spokojná, že viem, čo sa deje. Napísal, že vo mne chyba nie je, že si nič nemám dávať za vinu. Vtedy som mu dala jasne najavo, že budem teda hrať podľa jeho pravidiel. Keď to chce takto, tak to tak bude. On na to, že to nechce. Že je len smutný. Pýtala som sa prečo. Vraj nemusím všetko vedieť a že raz mi to povie, keď bude chcieť. Bolelo. Dosť to bolelo. Ale prehryzla som. Ako veľa krát pred tým.

„Máme výročie. Tak som sa ozval. Ani ja nechápem čo vtedy so mnou bolo. Ubližoval som ti stále. Viem to. Videl som to na tebe. Musel som s tým prestať. Bol som sebecký, že som sa ozýval. Mal som to skončiť oveľa skôr." Čo na toto napísať? Nepozerá sa. Hlavu má sklonenú. Mám útočiť?

„Čo si ku mne vlastne cítil? O čom to celé bolo?" Neviem, či chcem vedieť odpoveď. Zdvihol hlavu. Cítim ako rozmýšľa. Odpovie mi konečne? Alebo mám čakať obligátnu jeho odpoveď?

„Nevedel som čo cítim. Mal som ťa veľmi rád. Mám ťa stále rád. No mal som pocit, že to nestačí. Chcel som byť zamilovaný. Stretnúť pravú lásku. Myslel som, že keď príde, tak to jednoducho budem cítiť. Nechcel som nás zatiahnuť do vzťahu, ktorý by zle skončil, lebo ja by som hľadal niečo iné. K tebe ma stále ťahalo to, ako nám to vo všetkom klapalo. Boli by sme spolu šťastní. Viem to. Potom som si uvedomil, ako ti ubližujem. Vedel som to už celé mesiace. Snažili sme sa byť kamarátmi. Nešlo to. Nevedel som ako sa mám k tebe správať. Musel som to skončiť. Vravel som si, že na desiaty krát to možno naozaj skončímeJ." No my sme to končili priemerne raz za mesiac. Nikdy to nevyšlo, lebo ani jeden z nás to naozaj nechcel. O tom to bolo? Mám mu veriť. Vnímam len jeho tvár. Skúmam mimiku.

„Takže si to urobil pre moje dobro? A čo chceš teraz odo mňa?" Pýtam sa. Po tomto zvládnem hocijakú odpoveď. Nikdy ku mne nič viac necítil. Len mu so mnou bolo dobre. Vlastne by som mu mala byť vďačná.

„Áno. Len kvôli tebe. A bolelo to aj mňa. Keby som ti to vtedy povedal, tak by si mi nedovolila odísť. Zase by si si myslela, že nie som až taký zlý. Bolo to pre teba lepšie, keď si sa hnevala. Bol som smutný. Trápilo ma to. Chcel som ti toľko krát napísať. Vždy som si ale spomenul ako vyzeráš, keď si smutná. Čo chcem teraz? Počuť, že môžme byť kamarátmi." Kamarátmi. Čítam každé písmenko zvlášť. Rozmýšľam. Nezačne to celé od znova? Nebudeme sa zase len trápiť? Sleduje ma. Každý môj pohyb.

„Ja neviem. Bojím sa. Nezačne to celé od začiatku?"

„Už to nikdy nebude ako predtým. To ti sľubujem. Vždy ti úprimne poviem, čo si myslím. Len mi daj šancu stáť pri tebe ako kamarát." Ale ako to ja zase budem brať. Veď aj teraz potláčam toľko pocitov.

„Rozmyslím si to. Lebo vážne neviem."

„Dobre. Dám ti času, koľko potrebuješ. Nechcem ťa už trápiť." To si nechcel ani predtým.

„Idem ja teraz spať. Ráno skoro vstávam. Budem nad tým rozmýšľať. Dobrú noc ti želám a sladké sny."

„Dobrú noc a sladké sny aj tebe. Vybubaj sa do ružova."

„Papa"

„Papa"

Zasalutoval. Tak ako som to ja robievala, vždy, keď sme sa lúčili. Len preto, aby sa zasmial. Odsalutovala som a zakývala. Daroval mi úsmev. Zahrialo ma to. Skladám hovor.

A už sa mu nikdy neozvem..Nechcem byť už zúfalou ženou...

veronika babičová

veronika babičová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  29x

som obyčajné priemerné dievča:-D Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu