Nechce sa teraz stretávať so žiadnou ženou. Žiadnou. Nie je v tom iná. Ale nie som v tom ani ja. Keby sme sa stretli v inom čase. Za iných okolností. Jednoducho vtedy. Už pred tým. Vtedy keď sa prvý krát ozval. Všetko by bolo inak. Ale to bola moja chyba, o ktorej som ani netušila.
Pobláznila som sa. Rozum mi vravel, že riskujem. Bránila som sa. Nechcela som podľahnúť. Nedalo sa. Presvedčil ma. Viem, že to vtedy myslel vážne. Viem, že ma chcel. Viem, že ma chce stále. Lenže on si musí doriešiť svoje veci. Nemá čas sa zaoberať mnou a ja potrebujem istú dávku pozornosti. Možno raz. Nádej je najväčším ľudským bláznovstvom.
Ale neľutujem. Neľutujem ani sekundu, ktorú som strávila s ním. Ako môžem ľutovať to, že som bola šťastná? Niekoľko nezabudnuteľných chvíľ, ktoré mi teraz tlačia slzy do očí.
Keď som sa ráno zobudila vedľa človeka, ktorý ma opúšťa, nechápala som, prečo sa k sebe túlime. Prečo ležíme v objatí. Prečo mi nechce dovoliť ani sa obrátiť. V noci ma prosil, aby som neodchádzala. Nech s ním zostanem. A ja som si vravela, že je to naposledy. Naposledy. Ráno som ležala pri ňom. On si moju hlavu pritláčal k svojej. Dýchali sme jeden vzduch. Tak ako v noci, keď sme sa naposledy milovali. Dotýkali sa jeden druhého tak opatrne ako by sme sa báli, že jeden z nás zmizne. Pozerali si do očí. Bozkávali sa tak ako by to bolo naposledy. Naposledy. Dnes ráno som pri ňom ležala a lúčila sa s ním. Ticho. Len v mojej hlave a srdci. Pozerala som na ňho. Chcela som si zapamätať každý centimeter toho čo bolo moje. Až kým mi nevyhŕkli prvé slzy. V tej chvíli som vedela, že musím odísť. Nechcela som pred ním plakať. Zobudila som ho bozkom a povedala, že sa idem obliecť a odchádzam. Nech sa ešte vyspí. Pritúlil sa ešte tuchšie ku mne a pozrel na mňa akoby mi neveril. Ale ja som vstala. So slzami v očiach som sa obliekala. Počkala som, kým sa znova ovládnem. Nahla som sa k nemu a povedala zbohom. A on? Že sa mám niekedy ozvať. Bozk. Dlhý. Vrúcny. Ten pri ktorom on vydal ten zvuk. Ten ktorý vyjadruje to ako nechceme, aby to skončilo. Obula som sa. Pozrela na ňho. On pozeral na mňa. Možno chcel niečo povedať. Ale nepovedal. Ja som nevydržala. Pribehla som ešte k nemu a naposledy ho pobozkala. Pozrela mu do očí. Videla som to, čo v noci, keď sme sa milovali. On ma má rád. Lenže na to musí prísť sám. Odtrhla som sa od neho a odišla som. Už som sa neobrátila, aby som ho videla.
Zvládla som to dobre. Skvelo. Neplakala som. Nerobila scény. Jednoducho som odišla. Raz a navždy zatvorila dvere na byte, kde som zažila tie najkrajšie chvíle. Ktoré tak bolia.
Nebola to láska. Zatiaľ. No ďaleko to od nej nemalo. Bol to len pocit šťastia. Bláznivého šťastia. Taký zvláštny pocit. Pocit úplnosti? Alebo niečo podobné. Keby sme obaja dokázali otvoriť naše srdcia, tak by to bolo dokonalé. Ale to je len keby.. Viem, že ho stretnem. Uvidím. Budem cítiť bolesť niekde vo mne. Niekde hlboko. Ale zvládnem to. Budem zase tou ženou, čo sa neotočila a zavrela za sebou dvere. Darujem mu úsmev. Lebo on mi ho veľakrát vyčaril na tvári. Dlžím mu ho. A ani tie slzy, čo dnes roním, ten úsmev nezničia. Neviem, čo cíti on. Čo bude cítiť, keď ma uvidí a ja už nebudem jeho..
Mali sme sa stretnúť, mali sme byť spolu a možno sme to mali aj skončiť.
