Už to bude mesiac. Mesiac sme v nepretržitom kontakte. Od prvého „ahoj“ sa toho už veľa povedalo, teda skôr napísalo. Ani neviem, čo som tým jednoduchým pozdravom sledovala. Ale určite som nečakala, že sa z toho vyvinie to čo sa vyvinulo. A čo sa vlastne vyvinulo? Sama neviem...
Náš prvý večer písania sa dosť rýchlo zvrtol na ukážkový flirt plný dvojzmyslov a aj jednoznačných narážok. A bolo poslaných aj pár fotiek. Mala som pocit akoby som sa vrátila v čase. O 10 rokov späť. Presne toľko, koľko sme sa nevideli. Zase raz som sa cítila len ako baba, ktorá nenútene a s ľahkosťou flirtuje s chalanom, ktorý sa jej páči. A z tých správ bolo jasné, že aj ona jemu. Dvaja mladí ľudia, ktorí sa nechávajú unášať vzrušením. Bolo to tak príjemné a opojné. Ten pocit som tak dlho nezažila. Lenže. Dosť dôležité lenže. Ani jeden z nás už nie je tým čím bol vtedy. Vtedy, pred 10-timi rokmi, keď sme v zajatí vášne dýchali jeden vzduch..
Ja som mama a on je otec. Obaja máme za sebou manželstvo. Nepodarené. Moje sa už aj oficiálne skončilo, jeho ešte nie. Sme o 10 rokov starší, skúsenejší a aj sklamaní. Máme deti, ktoré milujeme a dávajú nám zmysel života. Posunuli sme sa tak ďaleko od našich predošlých charakterov. A stačilo jedno ahoj a sme tam kde sme boli vtedy. Teda aspoň ja. Akoby posledných 10 rokov zmizlo. Akoby môj tyranský manžel nikdy neexistoval. Akoby ma nezničil až po bunkovú úroveň. Len škoda, že to platí len vo svete písmen. Keď si s ním píšem, tak som sebavedomá, cítim život, ktorý prúdi v mojom tele, som zmyselná a asi aj šťastná.. Šťastná. To je tak zvláštne slovo. Veď v podstate ja som šťastná, lebo mám svojich dvoch krásnych synov. Som šťastná, lebo sme zdraví, sme spolu, máme kde bývať a zatiaľ to zvládam aj finančne. Som šťastná, keď sa na mňa usmievajú, keď sú mi na blízku a aj keď ich chlácholím. Ale som šťastná aj keď zaspia a ja sedím sama na gauči a rozmýšľam ako zvládnem ďalší deň a ďalšie splátky?... Zvykla som si na môjho autopilota. Prežívať deň za dňom. Chodiť spať skoro, aby som nebola sama s mojimi myšlienkami. Vnímať len moje deti a každodenné povinnosti. A potom raz som ho po toľkých rokoch zbadala..
Za tie roky som ho pár krát videla. Teda asi tri krát. Veď sme z jedného mesta. A vždy to vo mne na chvíľu zanechalo stopu. Prišli sny a predstavy, aké by to bolo stretnúť sa a zažiť ešte raz tú vášeň. Nikdy to netrvalo dlho, veď som bola vydatá a svojho manžela som milovala, aj keď naše manželstvo nebolo ani zďaleka ideálne. Po tom ako exmanžela odsúdili na tri roky podmienečne, som si aj ja uvedomila, čo všetko sa stalo a ako ma to zmenilo. Začali sa mi vracať spomienky na to všetko čo mi urobil a ja som ich nechcela späť. Uzavrela som sa. Žila som vo svojej bubline. Ja, moje deti a pár ľudí, ktorým na mne až príliš záležalo a nenechali sa odohnať.
A tu zrazu sa vraciam od mojich rodičov. Tlačím kočík s mojím malým pokladom a pohľadom blúdim po detskom ihrisku, či je tam niekto známy. A bum. Známa postava. Stačil letmý pohľad a vedela som, že je to on. A vedela som, že tento krát musím prejsť okolo neho. Že tak blízko som pri ňom nebola nekonečne dlho. Ďakovala som, že som so synom. Že sa môžem pozerať na neho. Že je prirodzené prihovárať sa jemu. Hlavou mi prebehlo ako asi vyzerám. Veľmi som na svoj výzor posledné roky nedbala. Cítila som, že sa pozerá mojim smerom. Je to až trápne, že som panikárila. Zdvihla som hlavu, pozdravila sa, ale ani som sa na neho poriadne nepozrela. Len som vedela, že cítim ako sa červenám. Ako nejaká pätnástka. A už som ho nevedela dostať z hlavy. Pozrela som facebook. A dlho predlho som sa odhodlávala na jednoduché ahoj....
Som po deštruktívnom 9 ročnom vzťahu. Vrátane 7-mich rokov manželstva. O chlapoch som nechcela ani počuť. Veď sa len učím žiť sama so sebou. Zvykám si na to, že môžem o niečom rozhodovať. Teda skôr, že sa musím rozhodovať, lebo mi nikto nediktuje čo mám robiť. Zvykám si na slová ako môžem, chcem a zabúdam na slovo musím. Pomaly rok mi trvalo, kým som si uvedomila, že večer o šiestej nemusí byť vyluxovaný celý byt a že môžem mať aj nejaký ten neumytý riad v drese. Na názory som sa pýtala môjho päťročného syna, pretože som sa nevedela rozhodnúť ani v tom, či kúpiť tmavý alebo svetlý chlieb. A to nehovorím o zložitejších veciach.. A do toho môjho chaosu zrazu osud pošle chlapa, ktorý ma vždy vedel vyviesť z miery. Chlapa, pri ktorom som naposledy bola sama sebou. A to pred 10-timi rokmi. Chlapa, ktorý ma na chvíľu vytrhol z mojej letargie a stačil na to len jeden pohľad a pozdrav.
Asi už je pochopiteľné prečo som taká zmätená. Veď ja neviem, čo so sebou. Neviem normálne logicky premýšľať. Teda logicko-pragmaticky viem, čo by som mala urobiť ako zodpovedná matka dvoch malých detí. Otázkou je, že či to chcem. Chcem žiť len pre moje deti tak ako to bolo doteraz. Chcem sedieť osamelo večer na gauči a radšej maľovať a nerozmýšľať ako sa zamýšľať nad tým, že deti rýchlo rastú a raz ma už nebudú potrebovať. Tieto otázky by mi ani nenapadli, keby som ho zrazu zase nestretla. Keby som si nespomenula, aké to bolo byť ženou. Ženou, ktorá mala hodnotu, sebaúctu, názor a chuť žiť.
Svet vo svete písmen. Tam som tou, ktorou som bola vtedy dávno. Teda väčšinou, kým si znova neuvedomím, že prečo by tento chlap chcel mňa. Ženu s dvoma deťmi, v dlhoch a ešte stále v nie celkom optimálnom psychickom zdraví. Ako znie to strašne, ale ešte stále nie som v poriadku. Stále ma prenasledujú spomienky, stále pochybujem o sebe ako o človeku, žene, matke. Ale keď sa nechávam unášať ním, jeho správami, tak zisťujem, že to ešte stále vo mne je. Tam niekde hlboko vo mne je ešte stále tá žena, ktorá bola sebavedomá, silná a myslela si, že jej život patrí len jej.
Stretli sme sa. Ja som šla s mojim batoľaťom. Aspoň som bola menej nervózna. Ani som sa na neho poriadne nepozrela. Za celý ten čas. Už to neboli len písmenká, ktoré sa tak ľahko píšu, už tam stál. A aj sedel. Sedeli sme na jednej lavičke. Spolu. Blízko. Cítila som, že je blízko. Panikárila som. Neviem to popísať. Nevedela som si predstaviť, žeby sa ma dotkol. Že by bol bližšie. Priam fyzicky som cítila múr, ktorý som si okolo seba postavila. Blízko mňa mohli byť len dve osoby. A to moje deti. Nikoho iného cez ten múr nepustím. Nikoho. Nevedela som, že je to až také silné. Netušila som, že s tým budem mať až taký problém. Bolo mi ublížené, psychicky a aj fyzicky, ale myslela som, že už je to za mnou, že môžem možno začať od znova. Ale zjavne to tak nie je. Zjavne to nie je o tom, čo chcem, ale o tom, čo moje zranené ja dovolí. Akoby som mala bojovať sama so sebou. A podstatou tohto celého textu je, že či chcem a či mám na to silu.
On je jednoducho dokonalý. Nepreháňam. Má všetko čo by som chcela od svojho partnera. Keby som mala nejaký zoznam, čo by mal mať, tak by ho na 90% určite spĺňal. A čo s tým teraz? Trieskam tu do tej klávesnice, akoby som chcela vytrieskať jej názor. Ako sa mám ja rozhodnúť, keď sa rozhodovať neviem. A možno sa nemusím rozhodovať, možno mám tomu nechať len voľný priebeh. Ale čo ak sa znovu zraním. Potom sa už nepostavím. Ten múr nerozbijem, kým si nebudem istá, že sa nepopálim. Takže toto je pointa, na ktorú som chcela prísť? Som príliš zranená? Je to príliš skoro. Alebo možno je jedno, či je to skoro. Raz by som sa určite musela s týmto pobiť. Poslal ho osud, aby som nečakala príliš dlho? Vedel, že jedine on ma prinúti sa nad tým vôbec zamyslieť?
On mi nechce ublížiť. To viem. Verím mu. Ale stále je tu ten hlások v mojej hlave, že prečo chce mňa. Prečo si chce komplikovať život s niekým ako som ja? Nestojím mu za to. Aj keď nechcem, znie mi v hlave to, čo mi môj exmanžel opakoval, že som nič, nikto ma nikdy nebude chcieť... Takže rozuzlenie celej mojej dilemy je v tom, že najprv musím získať naspäť svoju sebaúctu a sebadôveru. Sama to ale nezvládnem. Bude mi v tom chcieť on pomôcť? Zvládne moje výkyvy. Nebude to pre neho unavujúce. Stále dokola mi opakovať, že mu za to stojím. A zase rozmýšľam, či mu za to naozaj stojím..
Uzavriem to. Súhrn môjho výlevu: nechám tomu voľný priebeh, aj keď to nebude ľahké. Uvidím, ako bude on zvládať toto moje rozpoloženie a či ma dokáže presvedčiť, že ma naozaj chce. Keď nie, tak to skončí sám. A ja sa budem snažiť nebrzdiť to len preto, že mám strach. Veď čo také hrozné sa môže stať? Nič horšie, ako sa mi už stalo, sa stať nemôže. Prinajhoršom ostanem navždy sama a to predsa nie je smrteľná choroba:-)
