Ale žilo jedno dievča, či už skôr žena. Práve ju postihla katastrofa, ktorá mala dôsledky na všetkých ktorých milovala. Bola unavená a zničená. No potrebovala trošku relaxovať a na chvílky zabúdať na to čo sa stalo. Nechcela chodiť do mesta medzi ľudí. Nemala síl sa nasilu usmievať a stále odpovedať na otázky nešťastia. Tak s kamarátkou objavili krčmu, ktorá odjakživa stála len pár metrov od domu. Nevšímala si ľudí. Nevidela ich tváre, len obrysi postáv. A tak tam chodievala, smiala sa, veľa rozprávala a bolo jej jedno kto ju počuje a kto vidí. Bola sama sebou. Ako už dávno nie.
Nevidela ani jeho. Vôbec. A možno ani on najskôr nevidel ju. To nevie a možno ani nechce vedieť. Raz ju chcel ísť odprevadiť domov. Nemala nič proti, chcela, aby kamarátka šla domov s jej novým objavom. Lenže len čo vyšli z krčmi, tak ju chytil a pokúsil sa ju pobozkať. Bolo príjemné byť v náručí chlapa, najmä keď to teraz tak veľmi potrebovala. Ale ona mala zásady. K ničomu by to neviedlo a ona to vedela. Tak ho odmietla. Otočila sa a šla. Sama.
Už potom nad tým ani nerozmýšľala. Nevedela ani ako vyzerá. Tiež to bol len ľudský tieň. Ale nechcela sa vzdať miesta, kde sa cítila dobre. Prišla znova. Nie kvôli nemu. Kvôli sebe. A aj preto, aby mu dokázala, že sa ho nezľakla. On sa tváril akoby sa nič nestalo a bol milý a pozorný ako obvykle. Až s tým rozdielom, že sa jej ospravedlnil. Nečakala to. Vtedy prvý krát si ho všimla. No nič sa na tom nemenilo. Odchádzala a vedela, že je zraniteľná. Možno to aj on vedel.
No už nebol len tieňom. Už bol človekom. Všímala si ho čoraz viac. Videla, že je smutný, že úsmev len predstiera. Niečo ho trápilo. Možno si to nikto iný nevšimol. Stretávali sa im pohľady a ona nevedela, prečo na ňho tak pozerá. Vždy keď zavrela oči vedela si predstaviť ako vyzerá, ako sa tvári, ako sa usmieva. Bolo jasné, že zase pustila nejakého človeka do svojho sveta. Lenže tento krát nemala strach. Odchádzala. O pár dní.
Zopakovala sa rovnaká situácia. Zase ju mal ísť odprevadiť. Lenže tento krát vážne kráčali k jej domu. Pršalo. Možno jej bolo trochu ľúto, že to znova neskúsil. A preto utrúsila niečo o tom, že dúfa, že sa nezopakuje to čo minule. On sa tváril, že nevie o čom hovorí. Čo ju nahnevalo. A zrazu ani nevie ako, ju bozkával. Prestal a ona ani nevedela otvoriť oči. Niečo sa v nej pohlo. Bola bezmocná a nevedela rozmýšľať. Keď sa na ňho konečne pozrela, zmohla sa len na otázku, že čo toto bolo. A on, že si spomenul. Sedeli na schodoch pred jej domom a stále sa bozkávali, dotýkali, trochu aj rozprávali. Bolo to čarovné a zvláštne. Nebránila sa. Bola otvorenou knihou. Nerozmýšľala, len sa nechala unášať pocitmi. Sladkou bezmocnosťou.
Nič od nej nechcel a ani ona od neho. Povedal, že všetko je na nej. Či znovu príde alebo nie. Odišiel a ona prvý krát pocítila samotu. Zvláštny pocit prázdnoty, ktorý od vtedy zažívala stále, keď od nej odchádzal. Myslela na to, že čo sa s ňou deje. Ako je možné, že niekoho koho ani nepozná pustila tak blízko. A to bol len začiatok.
Druhý deň neprišla. Ale nie kvôli tomu, že nechcela, veď na ňho stále myslela, ale nemohla. Možno ju čakal a možno sa vážne zmieril s tým, že už ju neuvidí. Túžila zase zažiť ten pocit bezmocnosti. Chcela byť s ním a nerozmýšľať.
Prišla. Sadla si. Pozorovala ho. Keď sa pýtal čo si dajú, tak mu pozerala do očí. Chcela si pamätať ich farbu dokonale, keď odíde. Pozerali jeden na druhého. Ale stále sa tvárili, že sa nič nestalo. Chvíľu si myslela, že možno to pre ňho aj tak je. No jeho úsmev už bol iný, keď sa usmieval na ňu. Chcela byť s ním sama. Nevedela sa dočkať, kedy ju zase bude bozkávať. Kedy bude v jeho náručí. Vždy bola taká opatrná, no pri ňom nie. Len cítila.
Ostali v krčme sami. Nevie ako. Pamätá si len to ako bol zase s ňou. Strávili tam noc. Nie ako milenci, len v objatí. Cítila sa pri ňom v bezpečí a šťastná. Desilo ju to ale zároveň to bolo príjemné. Rozprávala tak prirodzene a ani ju nenapadlo zaklamať alebo ho nejak ohurovať. Bola sama sebou, nič nepredstierala. Vedela, že by to ani nedokázala. Zbúrala všetky múry, čo mala v sebe postavené, všetky zásady, ktoré si tak dlho budovala. Jednoducho prišiel človek, ktorý prechádzal stenami jej minulých utrpení akoby ani neboli.
Boli spolu každý deň. Už sa naozaj usmieval. Usmieval sa aj očami. Vedela, že je s ňou šťastný. Tak ako ona s ním. Tie posledné dni, boli rozprávkou. Krásnou rozprávkou o šťastí dvoch ľudí. On bol ten, čo prvý vyslovil tie slová. On prvý povedal, že ju ľúbi. Zľakla sa. Musela myslieť na to, že odchádza a že sa príliš zamotáva. Ona a aj on. Lenže na to myslela len keď bola sama bez neho. Keď bola s ním, cítila, že je zaľúbená. Tak zaľúbená ako nikdy pred tým. Toto bolo iné. Vedela, že ho niečo trápi, ale nechcela o tom nič bližšie vedieť. Chcela s ním len tráviť čas. Byť s ním. Stala sa závislou na tých pocitoch, ktoré pri ňom prežívala. Bol to taký krátky čas, čo strávili spolu, ale každá chvíľa bola nezabudnuteľnou a neopakovateľnou.
Odišla. Najprv to bolo dobré. Keď neverila ona, že ten vzťah vydrží, veril on a ak nie on, tak ona. Volali spolu každý deň. Písali sms. Lenže potom jeho dobehli jeho problémy. Ona odišla a on sa vracal do tej istej beznádeje, ktorú ona na ňom spozorovala už na začiatku. Rozprávka dostávala románovú zápletku. Neviem, či románová je správny prívlastok. Stále bol smutný, čoraz viac pesimistickejší. Trápila sa kvôli nemu každý deň. Začal vyvádzať hlúposti. Piť. Veľa riskovať. Ani jej prosby nič nezmohli. Bola smutná, sklamaná. Ale ona ho ľúbila a preto sa nevzdávala. Snažila sa zo všetkých síl. Zistila, že mu už na ničom nezáleží. Ani na nej. Bolelo to. Ničilo ju to. No čím bol on slabší, ona bola silnejšia za nich oboch. Chcela mu pomôcť. Ale on ju nepočúval. Zabúdal na ňu. Ten pocit bol najhorší. Jeho vlastné nešťastie ju vytláčalo z jeho srdca.
Jedného dňa jej nedvíhal telefón. Volala mu asi tristo krát. Prosila ho. Plakala. Nevedela čo má robiť. Bola zúfalá. Až na druhý deň prišla sms. Podviedol ju. Bol s inou. Nemal odvahu jej zdvihnúť telefón. Neprekvapilu ju to. Vedela to, cítila. Bola na to pripravená. Nastal paradox. Namiesto toho, aby ho opustila a nenávidela ho, zistila, že ho miluje. Že ho miluje tak ako nikoho iného. Že chce byť len s ním. Cítila takú istotu, že chce byť už len s ním, že to prekvapilo aj jeho samého. Bolo mu to ľúto, stále ju ľúbil. Chcel byť s ňou. Ale už jej nechcel nič sľubovať. Povedala mu, že sa k tomu už nikdy nebude vraciať, že začnú od znova. Myslela to vážne. Aj keď vnútri ju to pálilo a bolelo. Ona sa s ním nikdy nemilovala a nejaká žena ho mala. Tak ako ona nie. Bolelo ju vedomie, že o ňho prichádza. Toto len dokázalo, že na ňu zabúda.
A zabúdal na ňu stále. Ak sa mu ona neozvala, on to neurobil. Jeho problémy mu zabrali všetok čas a myšlienky. A keď sa už myšlienkam nevedel brániť, riešil to alkoholom. Stále ju ľúbil. To vedela. No vedela aj to, že proti jeho pocitom beznádeje nič nezmôže, keď je tak ďaleko od neho. Prichádzala o ňho. Pomaly ale isto. Vyhlásil, že odchádza. Odíde. Tak ako odišla ona. Zmení prostredie a porozmýšľa, že čo so svojim životom. Na jednej strane, to bolo pre ňho skvelé. Na druhej strane sa ona bála, že celkom zabudne. Počítala dni do svojho návratu. Už chcela byť s ním a pripomenúť mu aký vie byť šťastný. Lenže to sa zrútilo. On nebude doma, keď sa ona vráti. Musí ho nechať bojovať samého a len veriť, že na ňu nezabudne. Boli naozaj spolu tak krátko. On možno ani necítil to čo ona. Nikdy nechápala ako si niekto môže byť naozaj tak istý svojou láskou a naozaj chcieť byť s niekym do konca života. Až do toho okamihu, keď si v plnom dôsledku uvedomila jeho a svoje chyby a zistila, že chce byť s ním. Ale keď niekoho milujete, tak ho musíte nechať ísť. Nemôžete ho do ničoho nútiť, lebo chcete aby bol šťastný aj na úkor vlastného šťastia. Ostáva jej len dúfať a veriť v osud alebo ako sa to volá, že aj on raz pochopí to čo ona. A možno bude mať už len spomienky a dúfať, že raz stretne človeka, s ktorým bude prežívať niečo podobné. Teraz tomu neverí. Vie, že toto bola osudová láska a že jej pocity boli pravé. No vie aj to, že osudové lásky sa väčšinou končia nešťastne a že žiadna rozprávka netrvá večne. Bude na ňho čakať, kým sa nevráti alebo jej nepovie, že je koniec. Dovtedy má nádej.
