Anjelik môj kde lietaš

Písmo: A- | A+

Presne pred týždňom som sa vrátila z pôrodnice. S prázdnou náručou. S prázdnotou v mojom vnútri. S absolútnym prázdnom. Prázdno vládlo v mojom srdci a aj v mojej hlave. Cítila som ho priam fyzicky. Nedoniesla som si bábätko.

Nedoniesla som si bábätko. Bábätko s malými prštekmi, nožičkami. Dieťa, ktoré vo mne žilo, kopkalo, reagovalo na moje pocity.. Už nebolo. Ale žilo so mnou krásnych 38 týždňov.

Všetko sa začalo rutinnou poradňou u gynekológa. Ležala som na ultrazvuku a tešila sa, že uvidím nášho drobca. Doktor však namiesto toho, aby mi hovoril rutinné informácie, vstal a odišiel k počítaču. Niečo nebolo v poriadku. Hneď mi to bolo jasné. Ale vravela som si, že je to len pocit. Len si namýšľam. Ale vrátil sa a bol ticho. Pozeral na monitor a nevravel. Chcela som sa spýtať, že čo sa deje. Ale nemala som hlas, len guču v hrdle. Nakoniec som ale hlas našla. Vraj sa mu niečo nezdá. Vyzerá to na srdiečko. Ale nie je si istý. Mala by som navštíviť odborníka. Môžem si vybrať. Martin alebo Košice. Počúvala som jeho slová. Chápala som zmysel, ale aj pochybnosti a istú nádej. Snažila som sa udržať svoje pocity. Byť rozumnou, ovládať sa. Vyšla som z ordinácie. Sadla som si do auta. Vtedy som sa po prvý raz rozplakala v aute. Pocity vytryskli a ja som len vzlykala a nedokázala hovoriť. Vytočila som manželovo číslo a on chcel odpoveď a ja som nedokázala nič povedať. Nakoniec som len povedala, že maličký nie je v poriadku. Prikázal mi prísť domov a nie do práce. Po ceste som to predýchala. Náš trojročný Maťko sa hral a ani nepostrehol, že mamka s tatkom niečo riešia. Rozhodla som sa pre Martin. Volali sme pánu doktorovi Grochalovi. Mal odkazovku. Vraj zavolá späť. Doma som sedieť nemohla, šla som do práce. Nemohla som na to myslieť. Muselo to byť v poriadku. Nebola iná možnosť. Veď ho cítim. Kope, hmýri sa. Naše bábätko, náš Miško, bude v poriadku. Asi to bol len nejaký tieň na ultrazvuku. Poobede volal doktor. Po krátkom popise toho, čo povedal môj gynekológ a čo som si vôbec pamätala, sme si dohodli stretnutie hneď na druhý deň.

Do Martina sme prišli o niečo skôr. Pamätám si, ako sme si ešte sadli na koláčik. Plní optimizmu. Verili sme, že je to všetko len omyl. Určite nám povie, že je to v poriadku. Alebo pri najhoršom nejaká maličkosť. S týmto pocitom sme prišli do čakárne. Bolo tam pár mamičiek a všetci sa tešili na vyšetrenie. Mne zvieralo srdce, ale chcela som veriť. Doktor sa pozeral na ultrazvuk, tlačil mi na brucho, aby lepšie videl. A nič nevravel. Nič. Potom ma poslal naspäť do čakárne sa poprechádzať. Tušila som to. Ale nechcela som si to pripustiť. Manžel bol na tom rovnako. Obaja sme tomu druhému tvrdili, že to bude v poriadku. Vrátili sme sa dnu a dozvedeli sa pravdu. Na veľkej obrazovke nám doktor ukázal všetky defekty: mozog, srdiečko, slabý žalúdok, chýbajúce kosti na predlaktiach a rázštep. Cítila som, ako sa mi lejú slzy. Ako ťažko dýcham a celá sa trasiem. Aj malý poskakoval na monitore. Počúvala som. Doktora, moje vzlyky, manžela. Bolo to ako by sa zrútil svet. Akoby všetko zmizlo. Neexistoval svet. Bolo to prvé prázdno. Vákuum. Vyslovil diagnózu: Edwardsnov syndróm. V živote som o tom nepočula. Bála som sa, že si to ani nezapamätám. Genetická choroba nezlúčiteľná so životom. Vraj blbá genetická náhoda. Nevedela som to pochopiť. Odporúča nám potrat. Dieťa, plod neprežije. Napísal to do papierov. Stále som to nevedela spracovať. Nedokázala som sa ani pozrieť na manžela. Len som cítila, že je tiež v šoku. Odchádzali sme, pripravený zaplatiť okolo 100€, doktor však nič nechcel. Pri tejto diagnóze nechcel žiadne peniaze...

Vonku som sa skoro povracala. Neviem to ani opísať. Manžel ma držal. Posadil ma do auta a ja som len civela pred seba a nevedela... Nevedela som nič. Len som civela a snažila sa naštartovať mozog. Vedela som, že to musíme s manželom prebrať. Doktor povedal, že som v 20-tom týždni a potrat je do 24-týždňa dovolený. Do 24-týždňa. Neskutočné. V našom prípade však môžem ísť na potrat kedykoľvek, pretože je to opodstatnené. Potrat. Opodstatnený. Vyslovila som to nahlas. Pôjdem na potrat? Veď to malé žije. Kopká. A vedela som, že cíti, že som vykoľajená. Bojí sa. Manžel povedal, že sa mám rozhodnúť ja. Ale, že ak sa dieťa narodí postihnuté, tak sa o neho postaráme. Máme zdravé ruky a je to predsa naše dieťa. Hanbím sa, že som pár minút nad potratom rozmýšľala. Ale keď som to vyslovila a cítila, že to malé vo mne sa tiež bojí ako ja, nemohla som. Nedám ho zabiť. To by som si nikdy neodpustila a nezvládla by som to. Veď je to malý človiečik. Môj synček. Môj manžel sa k tomu postavil ako chlap. Bol mi veľkou oporou v tom okamihu. Ani nemôžem povedať, že sme sa rozhodovali. My sme inú možnosť ani nevideli. Boli sme odhodlaní a verili sme, že to môže skončiť aj inak ako len smrťou. A tento pocit nádeje s beznádejou nás sprevádzal už každý deň ďalších 18 týždňov.

Ešte ma čakalo jedno vyšetrenie. Nemusela som ale chcela som. Diagnóza bola síce viac menej potvrdená, ale podľa genetika doktora Mistríka, sme mohli pomocou amniocentézy zistiť, či je to ťažšia forma Edwardsnovho syndrómu alebo mozaiková forma, pri ktorej detičky môžu žiť o niečo dlhšie. A aj to, či ja alebo manžel nie sme nositeľmi toho génu. Manžel odišiel do zahraničia, lebo musel. A mňa čakala ihla do bruška. Sedela som v čakárni, kde bolo množstvo fotografií malých detičiek. Nemohla som na nich pozerať. Tak ako som neznášala všetky reklamy o bábätkách. Alebo filmy. Fotky. Bála som sa toho pocitu v sebe. Chcela som byť silná. Nechcela som si dovoliť smútok a beznádej. Doktorka, doktor, sestrička. Všetci boli hrozne milí. Naozaj. Pozerali na ultrazvuk. Bolo to pre nich niečo zvláštne, niečo čo ešte nevideli. Akoby sa na mojom malom učili. Ale s úctou a pochopením. Za čo som im naozaj vďačná. Pýtali sa. Rutinné otázky. Súcitili. Dokonca mi doktorka spievala Kohutik jarabý, aby ma odreagovala od pichnutia. Plakala som. Oni si mysleli, že sa bojím. Na čo som im povedala, že už nič horšie sa stať nemôže, ako sa už stalo. Vtedy som si to naozaj myslela. Zákrok prebehol v poriadku. Nebolo to také zlé. Potom som dve hodiny sedela v kaviarni v nemocnici. Čakala som na kontrolu, či je po zákroku bábätko v poriadku. Sedela som tam. Snažila sa potlačiť pocity. Nebála som sa. Aj keď som vedela, že je veľa rizík. Že sa môže hocičo stať. Mohla som potratiť rovno tam. Ale vedela som, že to sa nestane. Cítila som pohľady ľudí. Oči som mala červené, tehotenské bruško sa nedalo ukryť. Asi rozmýšľali, že čo mi je. Boli to prvé hodiny, kedy som sa naozaj zamyslela nad tým čo ma čaká. Potrebovala som viac informácií.

Začala som sa pýtať, pátrať. Chcela som vedieť. Chcela som byť na všetko pripravená. Samozrejme som začala na internete. A hlavne som sa veľa dozvedela od pána doktora Mistríka. Tu musím podotknúť, že som mala naozaj šťastie na veľmi ľudských a chápavých odborníkov. Pamätám si, ako mi zavolal do práce, aby mi oznámil, že potvrdzuje Edwardsnov syndróm, ťažšiu formu a nie sme nositeľmi. Zavrela som oči a počúvala. Zmizla posledná nádej. Pre mňa. Už som to vedela. Aj keď som sa pokúšala s tým bojovať a chcela som mať vieru a nádej. V tej chvíli som to vedela. Vedela som, že nebudem mať bábätko. Že nemusím chystať kočík a vecičky. Že nebude.. Pán Mistrík mi vysvetlil, že táto choroba je veľmi zriedkavá. Bábätká sa väčšinou ani nedožijú narodenia, že pravdepodobne potratím veľmi skoro. A ak sa narodí, tak bude žiť len pár hodín, možno dní. Nebudú sa riešiť žiadne operácie ani nič podobné. Vraj môžem mať ďalšie dieťa, je nepravdepodobné, aby sa táto genetická choroba u mňa vyskytla, lebo nie sme nositeľmi. Je to len blbá genetická náhoda. Mňa zaujímalo, či bude dieťatko trpieť, keď sa narodí. Vraj nie, lebo ono nič iné nebude poznať. Od vtedy som si želala len jedno, aby moje dieťa zomrelo v mojom náručí. Alebo manželovom. Žeby sme sa mohli rozlúčiť a aby vedelo, že ho veľmi ľúbime. O potrate sa už nehovorilo. Bola to už len rutinná otázka lekárov. Možno na mne moje presvedčenie aj videli. Už nebola iná cesta, len tá, ktorú sme si s manželom vybrali. Vedela som, že bude ťažká, ale nebola iná možnosť. A nikdy som to neoľutovala.

Vyhľadala som dulu. Potrebovala som sa s niekým poradiť. Zistiť, aké mám možnosti pri pôrode. Celou svojou dušou som sa zamerala na to, aby som mohla byť s malým, keď sa narodí. Aby mi ho nezobrali, nepreviezli niekam ďaleko odo mňa. Pani Lapšanská mi veľmi pomohla. Hneď ma pochopila a bola pripravená mi pomôcť. Ja som požiadala moju kamarátku, ktorá pracuje u nás v nemocnici, aby sa porozprávala s primárom o mojej situácii a o možnostiach. Dal mi odkázať, že mám ísť rodiť do Bratislavy alebo Košíc, najlepšie cisárskym rezom. Chcel sa stretnúť aj osobne, ale ja som už nechcela.. Bola som nahnevaná, sklamaná. Mala som pocit, že nás nechcú. Nechcú mňa a to malé. Báli sa, že by mu nevedeli pomôcť. Vraj na to nie sú pripravení. A ja mám byť? Chcela som len porodiť a držať bábo v náručí... Bola som nahnevaná, dnes to vidím už trochu inak. Dule to isté povedali aj v iných okolitých pôrodniciach. Nemala som, kde porodiť. Bolo to hrozné. Tak veľmi som chcela byť pripravená. Aby aj personál bol pripravení. A to sa nedalo. Nakoniec mi dula poradila, napísať pôrodné priania. Boli to priania. Aj mi to skontrolovala, trochu zredigovala, aby nezneli rozkazovačne, ale skôr ako prosba. Lebo to aj bola moja prosba o ľudskosť, úctu a pochopenie. Bola som s mojimi prianiami spokojná.

Takže už som vedela čo ma asi čaká. Snažila som sa s tým zmieriť. Bolo by to ľahšie, keby okolie nebolo také vnímavé... Každý deň som odvážala a privážala Maťka do a zo škôlky. Samozrejme som stretávala mnoho známych. Tehotenské bruško sa už nedalo zakrývať. Chceli byť milí. Pýtali sa na termín a či už vieme, čo to bude atď. Typické otázky, ktoré sa dávajú tehotným.. Čo som im mala povedať? Klamať? Tváriť sa, že všetko je v poriadku? Moja mama bola zástancom, že to nemám rozchyrovať, lebo ľudia vedia byť zlí. Chápem, ale nechcela som si vymýšľať. Odpovedala som pravdivo, v krátkosti, lebo už nikto nechcel vedieť viac. Cítili sa trápne. Zľakli sa. Reakcie boli rôzne. Často ma rozčuľovalo, ako mi tvrdili, že to ešte môže byť úplne inak. Veď doktori sa môžu mýliť. Koľko je takých prípadov... A podobne. Postupne som už bola na tieto reakcie alergická. Ale rozumiem, prečo mi to vraveli. Nevedeli ma inak povzbudiť. Nevedeli inak reagovať. Je ťažké pochopiť takúto situáciu a veľmi ťažké na ňu zareagovať. Niektorí sa mi začali vyhýbať, iní sa zase vždy tvárili ako na pohrebe a len málo z blízkych dokázalo so mnou o tom hovoriť. A ja som o tom hovorila. Chcela som sama sebe dokázať, že som s tým zmierená. Bolo to ako naučená reč. Bez citu, sĺz. Nechcela som súcit. Len pochopenie, že si to v sebe riešim po svojom. Najhoršie bolo to, že ani môj manžel sa s tým nevedel zmieriť. Stále veril. A chcel, aby som verila aj ja. Hneval sa, keď som nechcela riešiť vecičky pre malého. Hneval sa, keď videl, že neverím. Že riešim pôrodnice a rozlúčku s malým. Bola to jeho reakcia, ktorú som akceptovala. Bolo to pre neho ťažké. Bol v zahraničí a bál sa každého môjho telefonátu. Bál sa, že mu oznámim, že už je po všetkom, alebo že rodím. A že on to nestihne. A bál sa o mňa. Asi sa viacerým zdal môj postoj zvláštny. Nepreplakala som celé týždne, nesedela som v depresiách, neľutovala sa. Nepýtala som sa, že prečo ja. Prijala som to ako fakt. A pochopila som, že ja to zvládnem. Možno lepšie ako by to zvládli iní. Niekomu sa to predsa musí stať. Tak prečo nie mne? Veď mne sa v živote nič hrozné, až také hrozné nestalo. Vždy som mala šťastie. Život síce nebol prechádzkou v ružovej záhrade, ale za všetko zlé som si mohla sama. Toto som ale nijak ovplyvniť nemohla. Neurobila som nič zlé. Nebola to nikoho vina. Jednoducho blbá genetická náhoda. Toto som si opakovala neustále.

Niekedy som sa snažila aspoň na chvíľu veriť. Naozaj. Ale bolelo to ešte viac. Raz, keď Matej už spal, som si sadla na balkón a vyplakala sa. Zúfalo a prosiac Boha, aby mi ho nebral. Aby mi nebral môjho Miška. Aby mi dal šancu, byť mu mamou a dať mu našu lásku. Ale nevypočul ma. Aj keď si myslím, že tých 38 týždňov bolo od neho darom. Nezobral mi ho skôr. Nechal ho žiť vo mne. Nechal ho cítiť našu lásku. Bez bolesti, utrpenia. Cítil len šťastie, lásku a radosť. Hlavne, keď sa mu prihováral jeho braček. Prdel mi ústami na brucho, aby sa Miško poholJ Rozprával sa s ním. Veľa mu vysvetľoval. Mňa pritom bolelo srdce, ale vedela som, že to tak má byť. Nevysvetľovala som Matejovi, čo nás čaká, alebo že jeho braček sa s ním nebude hrať. Nechala som ich, nech si to spolu užívajú. Ja sama som mu veľa krát vravela, že ho ľúbime. Určite počúval každý večer, keď som Maťkovi čítala rozprávku a potom spievala na dobrú noc. Bol tam s nami. Cítil nás. Aj vďaka tomu, sme mali čarovné Vianoce. Boli sme v podstate štyria. Bol to krásny čas a naozaj sme si to užili. Som za to vďačná.

 Týždne ubiehali a ja som zrazu bola na materskej dovolenke. Zrazu som mala príliš veľa času na rozmýšľanie. Moje nálady sa striedali. Snažila som sa byť čo najpokojnejšia, aby to malé vo mne bolo spokojné a vydržalo čo najdlhšie. Najhoršie boli poradne. Vždy to bolelo, keď som ho videla na ultrazvuku. Poprosila som gynekológa o fotku. Doteraz sme žiadnu nemali, keďže vraj nebude pekná... Ale posnažil sa a odfotil ho z profilu. Strašne sa mi podobal na Maťka. Bol krásny. Musím sa priznať, že som sa bála hlavne toho rázštepu. Bála som sa, že moje malé nebude pre mňa pekné. Že nebude vyzerať ako krásne bábätko. Hlúposť? Možno. A možno len strach, že nezvládnem to, načo som sa dala. Snažila som sa hlavne vydržať. Vydržať, kým sa manžel vráti. Ale nakoniec to vyšlo úplne inak ako som chcela. V podstate nič nebolo tak, ako som si naplánovala.

Manžel sa mal vrátiť cez víkend. V utorok som šla do poradne. Ešte celkom dobre naladená. Nevadili mi ani šťastné budúce mamičky v čakárni. Sestrička sa ma ešte pýtala, či to zvládam a kedy príde manžel. Cítila som sa fajn. Doktor sa pýtal na pohyby. Vravela som mu, že v nedeľu sa menej hýbal. Mala som pocit, akoby som v sebe mala kameň. Ale neprikladala som tomu nejaký význam. Stále sa pučil. Teda to som si myslela.. Lenže na obrazovke sa nič nehýbalo. Nebolo tam srdiečko. Nebilo. Obraz stál. Doktor len potvrdil, čo som už vedela. Miško už nežil. Nevedel ako dlho. Ja to tuším. Bolo to od tej nedele. To pučenie čo som cítila, bolo len telíčko v plodovej vode. Preto bol ako kameň. Bola som ako v tranze. Zomrel. Zomrel vo mne. A čo teraz? Bola som pripravená porodiť ho živého. Chcela som sa s ním rozlúčiť. Povedať mu ako ho ľúbim. Držať ho aspoň chvíľu v náručí. A teraz čo? Doktor mi dal papier na prijatie do pôrodnice. Vraj už nemám čo riešiť a môžem ísť rovno v našom meste. To bola pravda. Už som nemala čo riešiť ohľadom pôrodnice. Mala by som riešiť milión ďalších vecí. Sestrička ma objala. Tiež nemala slov. Ja som len cítila slzy na tvári a zvláštny pocit v hrudi. Sadla som si do auta. Ja mám ísť do pôrodnice. Dnes. Teraz. Sama. Porodiť mŕtve dieťa. Bez manžela. Plakala som a nevedela sa upokojiť. Nakoniec som predsa len zavolala manželovi. Dokázala som povedať len to, že Miško zomrel. Plakali sme obaja. Ja na Slovensku pod Tatrami a on ďaleko na montáži v Nemecku. Delilo nás 1200 km. On rovno sadol do auta a vyrazil domov. Zamestnávateľovi to tiež povedal on. Vraj sa tým nemám trápiť. Ja som ešte chvíľu sedela v aute. Konečne mi nabehol mozog a začala som riešiť veci racionálne. City šli na bok. Čakalo ma niečo čo som nepoznala, niečo hrozné. Čakal ma koniec tejto cesty. Zavolala som kamarátke, ktorá pracuje v nemocnici. Ona všetko zariadila. Oboznámila personál s tým, že prídem a čo je vo veci. Ja som ešte prišla domov. Dobalila tašku. Vyhodila z nej plienky a iné veci pre malého. Môj otec zobral Mateja. Ten nič nepostrehol. Len som mu povedala, že idem do nemocnice a on bude na prázdninách u babky a deda. Tešil sa... Krásna čistá dušička..

Zuzka ma čakala o 16-tej pred pôrodnicou. Bola som jej veľmi vďačná, že ma nenechala samú. Slzy mala tiež na krajíčku, ale snažila sa mi byť oporou. A aj bola. Asi by nikoho tak so mnou nepustili. Vysvetlila na príjme kto som a že volala. Všetci to už vedeli. Ja som sa rozplakala. Sestrička sa na mňa usmiala a vravela, že nemám prečo plakať, že ony nehryzú. Milé. Odpovedala som na otázky, prezliekla som sa do nočnej košele, urobili mi vyšetrenie. Vraj som na jeden prst otvorená. Bolo to nepríjemné. To som ešte nevedela, že takýchto vyšetrení zažijem ešte naozaj veľa. Odviedli ma na izbu. Moja izba bola ďaleko od ostatných. Bežný človek by ju ani nenašiel. Bol to prvý dôkaz toho, že mi rozumejú a chcú mi dopriať čo najviac súkromia. Prišla za mnou vrchná z novorodeneckého oddelenia. Vzdala mi hold. Vraj ma obdivuje za to, že som si vybrala túto ťažkú cestu. Snažila som sa jej vysvetliť, že som nič výnimočné neurobila. Ale ona trvala na svojom. Vraj mi pomôžu ako len budú môcť. Sľúbili mi dokonca, že malého pokrstia hneď ako porodím. Znamenalo to pre mňa mnoho. Celý personál bol neskutočne milý a chápavý. Ani som to nečakala. Myslím, že to nebolo len kvôli Zuzke (pracuje na riaditeľstve, takže k nej majú rešpekt). Tie ženy mi rozumeli. Naozaj niektoré mali aj slzy v očiach. Možno neprofesionálne, ale pre mňa ďalší dôkaz ľudskosti.

Do ruky som dostala kanilu. Kvôli antibiotikám. Aby som nedostala zápal. Asi preto, že malý už vo mne nežil. Neviem, nepýtala som sa. Mala som čo robiť so sebou. Bála som sa. O seba a aj o manžela, ktorý bol na ceste domov. Hlavne nech dôjde v poriadku.. Prišla za mnou doktorka, aby mi oznámila, že ráno začneme s indukciou. Čiže vyvolávačkou. Takže manžel to stihne. Trochu mi odľahlo. Zuzka bola ešte chvíľu so mnou. Rozprávali sme sa, spomínali. Bolo to fajn. Ani neviem ako som zaspala. A spala som naozaj dobre. Nepochopiteľné. Asi ma oťapili aj tie antibiotiká. Ešte pár krát mi podávali lieky. Sestrička sa na mňa usmievala. Taktiež vravela, že som veľmi silná žena a že ma obdivuje. Ani si neviete predstaviť, aká som z toho bola zmätená a hanbila som sa... Veď som nerobila nič zvláštne. To na čo sme sa dali, bolo prirodzené. Bolo to v súlade s prírodou a Bohom. Nič, za čo by sme si zaslúžili obdiv. Aspoň podľa mňa.

Manžel dorazil domov okolo štvrtej ráno. Poslala som ho najprv za Maťkom. Až potom prišiel za mnou. Mne medzitým dali tabletku na vyvolanie pôrodu. Ležala som v osobitnom pôrodnom boxe. Sestričky sa snažili ma čo najviac odreagovať. Stále okolo mňa behali. Pustili mi rádio. Nosili čaj. Rozprávali sa so mnou. Čakali, že to čo chvíľa začne. Ale nezačalo. Neotvárala som sa. A každé vyšetrenie, či sa niečo už pohlo, bolo len a len nepríjemné. Denná zmena šla domov. Prišla nočná. Pán doktor zhodnotil, že sa nič nemení, takže môžem ísť naspäť na izbu. Vraj, ak sa budem takto trápiť do rána, tak možno zvážia cisársky rez. Ja som ho nechcela. Nechcela som po pôrode ležať, keď som mala riešiť veľa iných vecí. A chcela som ísť na pohreb. Ale že vraj mŕtve detičky sa musia narodiť prirodzene. V týchto prípadoch sa nerobí cisársky rez. To som ani netušila. Toto Vám nikto nepovie. Nielenže vaše dieťa je mŕtve, vy si ho ešte aj musíte prirodzene porodiť.. Manžel si šiel domov pospať. Ja som dostala lieky na utlmenie. Aspoň niečo. Ráno o štvrtej som už pociťovala poriadne bolesti. Asi každých osem minút.

Dostala som ďalšiu tabletku na vyvolanie pôrodu. Nechcem opisovať tie hrozné bolesti, ale bola to tá najväčšia bolesť v mojom živote. Dokonca som sa pár krát povracala, lebo som to nezvládala. Trochu som sa hanbila za to, že to nezvládam lepšie.. Manžel bol pri mne. Držal mi misu, keď som vracala. Snažil sa ma odreagovať. No bolesti boli neznesiteľné. Dokonca som žiadala sestričku, aby mi tie nohy priviazala silnejšie, ak sa nemám hýbať.. Prišiel primár. Postavil sa predo mňa. Pozrel mi do očí. Akoby ma zhypnotizoval. Vysvetlil mi ako mám tlačiť. Ja som sa ako zázrakom upokojila. Ešte raz som si z plných pľúc zakričala. Sestrička ma napomenula, ale primár ju zahriakol s tým, že nech si pokričím, že ja mám prečo. Ja som sa asi potrebovala vykričať zo všetkého. Nie len z bolesti fyzickej ale aj psychickej. Praskli mi plodovú vodu a potom to už šlo. Dva krát som potlačila a dieťa bolo von. Počula som manželove vzlyky. On ho videl. Ja nie. Spýtala som sa primára, či ho môžem vidieť, alebo je to veľmi zlé. Vraj môžem. Sestrička ho šla obliecť do perinky. Primár urobil jeden steh a odišiel. Manžel ostal. Bola som mu vďačná, že bol pri mne, že mi bol oporou a hrdá, že to tak zvládol. Hovorí sa, že ak sa muž zúčastní na pôrode, tak sa inak pozerá na ženu. Ja si myslím, že to sa skôr žena inak pozerá na muža. Bol jednoducho úžasný. Získal môj obdiv a úctu. Primár sa vrátil. Podal nám ruku a zakondoloval úprimnú sústrasť. Povedal mi, že mám pozerať dopredu. Som mladá, môžem mať ďalšie dieťa. Mrzí ho naša strata.

Sestrička doniesla nášho Miška. Spýtala sa komu ho má dať. Manžel zaváhal. Ja som nastavila ruky. Sestrička povedala niečo v zmysle, že takže mamičke. Áno, bola som jeho mamička. Perinka bola ľahučká. Bolo v nej telíčko nášho dieťaťa. S čiapočkou. A bol nádherný. Trochu modrý. S rázštepom, ktorý nebol taký hrozný ako som si predstavovala. Veľmi sa podobal na svojho bračeka. Moje malinké dieťa. Akoby spal. Pokojne. Povedala som, že ho ľúbim a že sme ho veľmi chceli. Potom mi ho zobral manžel. Mala som si ho nechať dlhšie. Mala som si ho viac privinúť. Mala som mu dať krížik na čelo a pobozkať ho.. Mala som urobiť toľko veci... A neurobila som. Nie žeby som nechcela, ale nenapadlo mi to. Manžel ho odniesol. Toto bol koniec našej cesty. 38 týždňov tehotenstva, 30 hodinový pôrod a pár minút s ním. Odišla som späť na izbu. Manžel ešte vybavil nejaké formality a potom odišiel za Maťkom. Ja som ležala v posteli a potichu plakala. Mala som zavreté oči a intenzívne som myslela na to maličké. Vravela som si, že toto už bolo len telíčko, jeho dušička je už v nebíčku. A vtom som zacítila pohladenie na líci. Akoby ma niekto pohladil prstami. Naozaj. Možno si niekto povie, že to bolo len z psychického vyčerpania, ale mne ten pocit už nikto nevezme. Rozlúčil sa so mnou. Dal mi vedieť, že on moju lásku cíti. Bol to krásny pocit.

V nemocnici som bola do soboty. Mala som zvýšené crp, takže som brala antibiotiká. Mlieko mi našťastie nenabehlo, ale brala som pre istotu lieky. Chodili za mnou sestričky, doktori. Všetci boli skvelí. Snažili sa, aby som sa cítila čo najlepšie. Vraj ma chcú do roka vidieť späť. Máme si urobiť ďalšie bábo. Viacero ľudí mi to vravelo, vraj sa s tým takto najlepšie vyrovnáme. Ale ja neviem. Ešte neviem. Nechcem náhradu za Miška. Najprv musí prebolieť táto strata.

A čakala nás ešte jedna udalosť. Bizardná. Vybavovali sme pohreb. Väčšinu zvládol manžel sám. Dokonca kúpil malému aj oblečenie do truhličky. Vyrobili kríž. Kúpil truhličku, dal vyrobiť veniec.. Pohreb bol v pondelok. Najprv som chcela, aby sme tam boli len my. Najbližšia rodina. Ale ani to nebolo podľa mojich predstáv, lebo chcelo prísť viacero ľudí. Nakoniec som už ani nenamietala. Maťko bol v škôlke a my sme sa s manželom chystali. Bolo to zvláštne. Divné. Obliekali sme sa na pohreb vlastného dieťaťa. Manžel mi len prízvukoval, aby som sa ovládala a nerobila žiadne scény. Zasmiala som sa, či sa bojí, že sa hodím za truhlou. Vravím, bizardné. Boli sme tam prví, tak ako sa patrí. Truhlička bola zavretá, vraj sa už inak nedalo. Trochu mi to bolo ľúto, lebo som ho ešte chcela vidieť.. Tak som sa s ním rozlúčila aspoň takto. Povedala som tej truhličke všetko čo som mala na srdci. Vyznala som moju lásku. A doteraz je to tak. Keď som pri jeho hrobe, cítim len nekonečnú lásku. Viem, že ho nemôžem objať, mojkať ho, chlácholiť. Ale môžem mu aspoň posielať moju lásku. Pohreb bol pekný a my sme to dôstojne zvládli. Bola som na nás hrdá.

A zvládame to aj teraz. Dnes sú tri týždne od pohrebu. Keď mi je ťažko, tak rozmýšľam nad ľuďmi, čo to majú ešte ťažšie. Naše dieťa nežilo, nemáme s ním spomienky, nepripomína nám ho kopa vecí. Zomrelo bezbolestne a pokojne vo mne. Bližšie pri mne už ani nemohlo byť. Netrpelo. Bolo obklopené láskou. Aj Maťko to pochopil. Večer, keď sa modlí pred spaním k anjeličkovi, tak k Miškovi. Vie, že jeho telíčko bubá na cintoríne, ale dušička je v nebíčku. A keď sa ho spýtate, že kto ho ľúbi, tak povie, že Miško. Deti to berú tak prirodzene. Asi by sme mali aj my.

Miška sme si dali namaľovať. Teda tú jedinú fotku z ultrazvuku čo máme. Chceme mať na neho spomienku. Už navždy bude s nami.

A čo ja? Teraz sa snažím dať do poriadku fyzicky. Aj keď nemám dieťa, som po pôrode. Nebudem klamať, už mi napadlo, aké je to nespravodlivé. Aké je nespravodlivé mať zdevastované telo a nemať za to odmenu v podobe dieťaťa. Potom sama na seba v duchu nakričím, že tých 38 týždňov predsa za to stálo. Psychicky som na tom celkom dobre. Teda pokiaľ nie som sama. Prvý týždeň ma manžel nenechal samú ani pol hodiny. Raz volala moja a raz jeho mama. Všetci sa báli, či nedostanem popôrodnú depresiu alebo či mi neprepne. Nepreplo. Ako keď som sama, tak viac rozmýšľam a aj si poplačem. Ale to je podľa mňa normálne. Veď sme pochovali dieťa. Manžel musí zase odísť do zahraničia, Matej bude naďalej chodiť do škôlky, takže ja sa už budúci týždeň chystám do práce. Viem, že mám nárok na 14 týždňov materskej, ale keby som mala byť sama doma, tak mi to asi viac uškodí ako pomôže. Toto písanie bolo pre mňa ako psychohygiena. Bolo to ukončenie. Keď som sa vypísala, tak som to všetko zo seba dostala. Možno tento príbeh niekomu pomôže. Pomôže pochopiť.

Prešli sme dlhú a ťažkú cestu. Urobili sme všetko čo sa dalo. Dali sme Miškovi šancu. Nikdy sme to neoľutovali. A uvidíme čo nám život prinesie ďalej. Tešíme sa z nášho Mateja, bez ktorého by to bolo sto krát ťažšie a chodíme na hrob nášho Miška, aby vedel, že na neho nezabúdame.

„Anjelik môj kde lietaš,
že pri mne blízko nestojíš,
keď si so mnou, žiaľ nevidíš.

Kto vie jak vôbec vyzeráš,
akú máš farbu krídel,
možno si vzduch a vánok náš,
myslím že aj tak viac podôb máš.

Buď chvíľku búrkou nádhernou,
pohlaď mi líca dažďom,
jak malá iskra preleť tmou,
všetko ti poviem, si anjel môj.

Môj anjel z neba padá,
hladká ma kvapka za kvapkou,
už nie som smutná, viem, je so mnou.

Môj anjel lieta nado mnou,
je strážcom mojich krokov,
ja viem že vždy rád priletí,
viem, že sa v diaľke snáď nestratí.

Môj anjel lieta námestím,
je strážcom mojich krokov,
ja viem že vždy rád priletí,
keď sa mi z tváre smiech vytratí.“

Skryť Zatvoriť reklamu