Nedávno som mala so svojim spolužiakom krátky rozhovor. Aj napriek tomu mi to, čo povedal nedalo pokoja a celý deň som na to vtedy myslela. Cestou k prednáškovej sále sa mi posťažoval, že nemá peniaze, na čo so mu povedala, nech si nájde brigádu. Prekrútil očami a poznamenal: „Tie tvoje rady nad zlato.“ Na chvíľu som sa zarazila ale nedala som sa. Navrhla som mu, že keď má veľa času, nech využije to, že študenti sú leniví a nech robí semestrálne práce. Jeho pohľad mi prezradil, že to bola podľa neho ešte väčšia blbosť, ako predchádzajúci nápad. Ale aj tak mi odpovedal, že on platí za to, aby mu robili semestrálky, lebo nemá čas a potrebuje ho viac. Povedala som si fajn a opýtala sa ho, čo robí, keď má čas. Tým, čo odpovedal ukončil náš rozhovor krásnou bodkou. Vraj, keď má čas oddychuje.
Nechcem sa tu tváriť ako odborník na trávenie resp. efektívne využívanie času, ani to takto nemá vyznieť, sú to len moje myšlienky, moje presvedčenie. Každý máme to svoje, čo pokladáme za dôležité, čo nás robí šťastnými a čím si pripadáme dôležití. Ale ako to, že mladí človek, ktorí nemá rodinu, ktorú by musel živiť, žije s rodičmi, kde má prakticky všetko pod nosom nemá čas?
Myslím si, že problém je v tom, že sme od prírody leniví. Jasné ak by človek nebol lenivý možno by sme doteraz žili v jaskyniach. Mnoho vynálezov, nápadov vzniklo z obyčajnej ľudskej lenivosti. Človek stále rozmýšľal a aj rozmýšľa ako si uľahčiť život. Ale toto je zmena slabej stránky na silnú a jej efektívne využitie. Lenže ľudia dosť často svojej lenivosti podliehajú a vyhovárajú sa na všetko, len aby nemuseli niečo zrobiť. „Nemám čas“ je najtypickejšou výhovorkou akú často počúvam nie len ja. „Nemám čas, lebo má školu.“ Nemám čas, lebo musím, to hento tamto.“ „Nemám čas, lebo mám dieťa.“ A tak ďalej.
Všetci máme rovnaký prídel času. Nik ho nemá viac a nik menej. A predsa niekto dokáže chodiť do školy, na brigádu, učiť sa, stretávať sa s priateľmi, a venovať sa aj vlastným aktivitám. A niekto nedokáže ani z polovice toľko. Ani najväčší vynálezcovia sveta nemali ani o štipku času viac, ako ktokoľvek iný. Správne by to nemalo byť „Nemám čas,“ ale „Som lenivý a jednoducho sa mi nechce.“ Samozrejme je príjemnejšie prísť domov napríklad zo školy sadnúť k počítaču zapnúť facebook, alebo zapnúť televízor a pozerať tie mozog vymývajúce hlúposti. Komu by sa chcelo po ôsmich hodinách v práci, v škole ešte aj doma sa vzdelávať, pustiť sa do nejakého projektu a podobne? Nikomu. Ale potom nech sa človek, ktorý si odkrúti povinný čas v práci, v škole nedivý, že má priemerný plat, priemerné známky, priemerný život. Nech taký človek nečaká, že sa mu dostane niečo viac. Ak neurobíme viac, nedostaneme viac.
Niekto možno rozmýšľa ako sa úspešní ľudia, o ktorých sa píše dostali k tomu, čo majú. No večným oddychovaní, sledovaním televízie, flákaním sa, to asi nebolo. Asi museli urobiť niečo viac ako sa od nich čakalo, museli prekonať svoju lenivosť a strach. Prekročme vlastný tieň, premôžme svoju lenivosť a pusťme sa do práce. Inak to nepôjde.
Ešte mi to predsa nedá a napíšem pár vecí, ktoré robím ja, aby som lepšie využila svoj čas. Denne prežijem v autobuse spolu asi pol hodinu. Vďaka Bohu, že mám školu tak blízko. Vždy, keď nastúpim do autobusu otvorím si knihu a čítam. Takto prečítam možno o desať pätnásť strán viac. Možno to nie je nič svetoborné, ale je to lepšie ako nič. Nedávno som strávila v čakárni u doktorky dve a pol hodiny čakaním. Niekto by bol nazlostený, mne to bolo jedno. Mala som knihu J Ak mi vychádzajú medzi hodinami „diery“ zvyknem si so sebou zobrať notebook a robím si vecí, ktoré potrebujem do školy, alebo čítam články, ktoré ma zaujímajú, poprípade si skočím vybaviť, čo potrebujem. Na brigáde, ak mám čas otvorím si knihu a čítam. J Milujem čítanie, kto má rád niečo iné nech sa venuje tomu. Dvakrát v týždni strávim po dve hodiny v posilňovni, pretože nie len mozog ale aj telo potrebuje tréning. Víkendy využívam na učenie, počítanie matematiky, priateľov poprípade na hodinu angličtiny, kde sa naučím omnoho viac ako v škole. Vstávam o siedmej ráno a chodím spať o druhej v noci. Ak môžem polhodinu až hodinu si oddýchnem. To, že si človek cez deň na chvíľu, podotýkam na chvíľu ľahne, neznamená to, že nič nerobí. Naopak oddych je taktiež potrebný pretože telo načerpáva energiu, ktorú potrebuje. Bez toho by som asi môj náročný denný plán nezvládla. Nemá to teraz vyznieť, že človek má od ráno do večera pracovať ako blázon, to nerobím ani ja. Práve naopak striedam hodiny intenzívnej práce s oddychom. Oddychujem pri filme, knihách alebo na brigáde, ktorá je pre mňa skôr oddychom ako prácou. Taktiež často sa mi nechce, nemám chuť niečo robiť, ale ak by som neprekonala samu seba, nebola by som tam, kde som.
„Před 100 lety byste na 100 kilometrů potřebovali minimálně jeden den, a ne hodinu. Denní pracovní doba trvala 16 hodin, pak 12 hodin, 10 hodin, a to šest dní v týdnu. Dnes se už někde uvažuje o pouze čtyřech pracovních dnech po sedmi hodinách.
99 % existence člověka byla průměrná délka jeho života osmnáct let. V roce 1900 muži umírali přirozenou smrtí průměrně ve 46 letech. Dnes o 30 let později.
Nyní máme nejvíce použitelného času v historii. Jenže většina lidí ho taky nejvíce tráví buď u televize, nebo „společenskými“ záležitostmi. Žijeme ve skvělé době a máme spoustu času. A naprostá většina lidí si stěžuje, že nemá čas.” Ivo Toman
