Popud k napísanou tohto článku prišiel pri vypočutí si pár názorov na tému potratov. Zaujímavé s čím sa človek stretne vo svojom okolí. Či už sa to stotožňuje s jeho názormi alebo sa to diametrálne líši od toho, čo si myslí. Každopádne prijímam každý názor. Každý máme svoje presvedčenie, ideológiu, svoje názory. Taktiež som sa dnes v meste stretla s ľuďmi, ktorí chodili s transparentmi zastávajúcimi názory proti potratom.
Ako správny konzument on-line života, tiež nezaostávam a mám vytvorený účet na facebooku. Čo by to bolo, keby mi na monitore nesvietila dobre známa modro biela plocha, na ktorej si môžem pozrieť, kto čo napísal, akú má aktuálnu profilovú fotku, alebo kto, komu čo lajkol.Čo by to bolo, keby ma na mojom notebooku nevítala plocha facebooku s najnovšími novinkami o mojich priateľoch? Čo by to bolo, keby som nemala pravidelné informácie o tom, kto, kde, čo a s kým? Informácie o aktuálnych náladách niektorých ľudí. Nemať možnosť pozrieť si fotky z dovolenky, víkendu, obedu a neviem čoho všetkého od mojich priateľov. Nepredstaviteľné J
Mnoho vysokoškolákov po dosiahnutí titulu inžinier skončí na úrade práce. Prečo to tak je? Mnoho mladých ľudí si ešte stále myslí, že ak dostane pred meno tri písmenka má vyhraté. Mnohí idú na vysokú školu len preto, aby získali titul a myslia si, že sa o nich zamestnávatelia pobijú. Je to akýsi „socialistický prežitok“, myslieť si, že s titulom máme vyhraté. Dávno to tak nie je. Trh je presýtení absolventmi vysokých škôl. Je pravdou, že u nás na Slovensku to nie je s prácou boh vie čo. Nie je dostatok pracovných miest, nie je dostatok peňazí na mzdy. S vládou to je akurát tak na dve veci J
Sedela som v čakárni u svojej pediatričky. Nakoľko som ešte študent chodím k pediatričke a v čakárni sedím medzi mamičkami s bábätkami, malými deťmi, študentmi. Včera som tam tiež zas raz sedela a počúvala rozhovor medzi asi dvanásťročným chlapcom a jeho mamou. Chlapec začal rozhovor, o ktorom sa jeho mame vôbec nechcelo rozprávať. Vytušila som to nie len z jej povzdychov, správania ale aj z toho, že to povedala. Chlapec sa jej opýtal, prečo nemôže prestúpiť na inú základnú školu, keď chce. Nechápal ako ho nevie pochopiť. Mama stále dookola opakovala, že nedovolí mu prestúpiť ona, ani otec a jednoducho tie necelé tri roky dochodí tam. Páčilo sa mi čo povedal ten chlapec: „Ty hovoríš o tých troch rokoch ako keby to boli dva týždne.“ Naťahovali sa dookola na tom istom. On sa jej pýtal prečo nemôže prestúpiť, ona mu hovorila: „Pretože nie.“ Nemala vlastne žiadne argumenty. Keby boli na súde chlapec vyhrá ako nič. Zrazu mama povedala: „Lebo, keď ty nemáš rozum, musím ho mať ja.“ Neviem, či v rozhovore pokračovali. Sestrička ma zavolala do ordinácie.
Dnes je v móde, že každý chce byť úspešným. Možno je to podmienené tým, že z každej strany sa na nás valí tona inšpiratívnych príbehov, poučiek, návodov na úspech, príbehov o úspešných ľuďoch.
Poznáte to. V prednáškovej sále sa skoro hodinu a pol bez prestania ozýva hlas jednej osoby prechádzajúcej sa popred dataprojektor, na ktorom sa skoro každých desať sekúnd mení slajd obsypaný textom, a vy nie ste prakticky schopní opísať nič z toho. Hlas osoby, do ktorého sa miestami preplieta tichý šum znudených študentov. Realita vysokej školy. Temer každá prednáška sa končí rutinnou otázkou prednášajúceho: „Sú nejaké otázky? Pýtajte sa, na to tu som, aby som vám odpovedal.“ V tom sa prednáškovou sálou rozostrie mŕtve ticho. Nikto ani brvou nepohne, len aby to nevyzeralo, že sa chce niečo opýtať. Neverím, že zo skoro sto študentov nikoho nenapadne ani jedna otázka. Určite mnohým v hlavách víria otázky tikajúce sa prednášanej témy.
Ako si niekoho udržať:Naber si do oboch dlaní piesok. Jednu nechaj otvorenú. Druhú začni zatvárať. Čím viac stískaš, tým viac piesku sa z nej sype. Na otvorenej dlani zostáva všetok piesok. - z knihy Ľubošova finta, Boris Filan
Nedávno som mala so svojim spolužiakom krátky rozhovor. Aj napriek tomu mi to, čo povedal nedalo pokoja a celý deň som na to vtedy myslela. Cestou k prednáškovej sále sa mi posťažoval, že nemá peniaze, na čo so mu povedala, nech si nájde brigádu. Prekrútil očami a poznamenal: „Tie tvoje rady nad zlato.“ Na chvíľu som sa zarazila ale nedala som sa. Navrhla som mu, že keď má veľa času, nech využije to, že študenti sú leniví a nech robí semestrálne práce. Jeho pohľad mi prezradil, že to bola podľa neho ešte väčšia blbosť, ako predchádzajúci nápad. Ale aj tak mi odpovedal, že on platí za to, aby mu robili semestrálky, lebo nemá čas a potrebuje ho viac. Povedala som si fajn a opýtala sa ho, čo robí, keď má čas. Tým, čo odpovedal ukončil náš rozhovor krásnou bodkou. Vraj, keď má čas oddychuje.
