Na Kostarike som od augusta 2012. Prichádzala som sem s faktom, že moja angličtina, v ktorej hodlám dokončiť moju strednú školu, nie je perfektná, ale postačí na dohovorenie sa. Španielčina v mojom jazykovom registri nefigurovala. Počas jedenásťhodinového letu som však počúvala len španielsku hudbu a naučila som sa nie až tak použiteľné slovné spojenie „la camisa negra“ čo znamená čierna košeľa a rovnako meno obľúbeného Juanesovho singlu. Zopár týždňov som žila v bubline medzinárodnej školy, kde angličtina potláča španielčinu a ja sa snažím plávať v prúde jazykov. Do svojho denníka chcem napísať: „Deň 12, nikto si zatiaľ nevšimol, že nehovorím po španielsky, pokračujem v infiltrácii.“ Podľa tohto bol deň 13 ten, počas ktorého som sa naučila povedať „corré, Forrest, corré“ podľa kultového filmu, ktorý je vždy vďačnou témou pri konverzácii s neznámymi ľuďmi. O zopár dní neskôr som nebojácne gestikulovala v pekárni a zdravila všetkých naokolo. Týždenne som mala tri hodiny španielčiny, čo nie je bohviečo ale okrem toho som si vsugerovala silnú vôľu porozumieť veciam, ktoré by sa ma mohli bytostne dotýkať.
Po skoro polroku som sa nebála opýtať na autobus alebo kúpiť mangá. Naučila som sa tri frázy, ktoré som vždy používala, nacvičila ich perfektnú výslovnosť, prízvuk a intenzitu hlasu. Keď všetko šlo podľa plánu nikto si nevšimol, že nerozumiem všetkému. Ak bola odpoveď na moju otázku čiastočne monotónna, nie dlhšia ako 7 slov s milým úsmevom na konci a nerozumela som čo obsahovala, vtedy som sa usmiala naspäť a poďakovala. Pokiaľ moje španielske radary zachytili čo i len náznak sarkazmu a teda neprirodzenú melódiu reči, tak to bol vtip. Verila som, že nie na moju adresu. Odpoveď? Smiech s mierne prižmúrenými očami, povzdychnutie, neformálna rozlúčka a odchod. Ešte predtým ako dotyčný bude pokračovať vo vtipoch, ktorým ja nerozumiem. Čím dlhšia konverzácia, tým väčšia pravdepodobnosť nedorozumenia – riešením je len útek.
Po pol roku sú konverzácie dlhšie a úprimnejšie. Logická hra – nájdi jedno slovo a poskladaj z neho význam vety hrávam už len sporadicky. Zoznam nacvičených fráz je rozmanitejší, viem rozlíšiť rôzne druhy pozdravov, stále tykám aj šesťdesiat ročným dámam. V obchode sa viem ohradiť, nespolieham sa na bezproblémovosť situácie. Číslovky mi trvajú dlhšie a odhaľujú teda moju pravú identitu.
Po skoro roku španielčinu len tak vypľúvam. Keď ma na ulici otravujú latinskí muži, vrátane policajtov (Stredná Amerika a jej kultúra – nič osobné) viem im vynadať a použiť pritom vhodné gestá. Pri komunikácii nehrám šarády, nenastáva hlúpe ticho keď nepochopím vtip. Priznám, že som ho nepochopila, aj keď sa tvárim, že chyba bola v nezábavnom podaní.
A čo ak na mňa začne hovoriť Kostaričan po anglicky?
Vtedy už len: „¡No soy una gringa, mae!“
(Gringa - cudzinka, na Kostarike väčšinou z USA)
(Mae- bratia Česi tomu hovoria vole)
