O nežnej nechcem písať veľa lebo verím, že som z generácie, ktorá ju na jednej strane pozná z deziluzovaného rozprávania rodičov, a na strane druhej z prepoetizovaných, no vždy len dva týždne trvajúcich spomienok plných čiernobielych fotiek. Niečo na tom novembri však musí byť, keď ma už ako dieťa fascinoval a zo svojich rodičov som chcela mať jeho hrdinov. Mala som štrnásť rokov keď som sa spýtala svojho otca či sa zúčastnil revolúcie. S nekonečným sklamaním som zistila, že si skoro ani nevšimol, že sa nejaká manifestácia konala - 17. novembra bol na Morave na povinnej vojenskej službe – jediné čo naznačovalo, „že sa niečo blíži“ bol fakt, že sa dva dni v areáli kasární neobjavil žiaden vyšší vojenský dôstojník. Dezilúzia boja za slobodu.
Prečo však v mojej mysli ilúzia boja za niečo tak abstraktné vôbec existovala? Prečo sa Adam Šangala nebojí vysloviť, že aj keď ho zabijú tak tú slobodu nedá z rúk? A ako môžem dočerta povedať, že gestá Spojených štátov amerických, ktoré sú bojované v mene slobody výjdu na konci ako jej opak?
Je táto moja obhajoba slobody a čírosti neviazaného bytia teda nejak spojená s faktom, že počas svojho detstva som mala často pred očami príklady toho ako môže byť sloboda obostavaná? A ak to tak bolo, nie je potom opakajúce sa odňatie slobody vždy na istý čas užitočné pre ocenenie jej hodnoty? Toto tvrdenie bude mať síce ťažkosti nevyznieť ako podpora totalitných režimov, no v čisto logickej rovine mi pripadá pravidelné odcudzovanie slobody ako celkom racionálne, alebo lepšie neverím, že existuje niečo ako absolútne obmedzenie slobody – len zmena jej formy.
Aj keď vravím, že sloboda nie je niečo čo môže byť úplne odobraté, vyblednuté alebo zrušené vždy ma vie na hranu dostať keď sa niekto pohráva s jej významom v prospech individuálneho benefitu. Vždy keď vidím známku USA, na ktorej sa píše „Liberty Forever“ (Sloboda navždy) trochu sa mi rozhorčením roztvoria oči nad zneužitím niečoho tak číreho ako je sloboda. Navždy sloboda v krajine inštalujúcej kamery do vysokoškolskej auly bez vedomia jej študentov a krajine excesného používania odpočúvajúcich ploštíc. Nechcem tu v princípe porovnávať ich slobodu a našu slobodu, no my si to aspoň netlačíme na známky. Dôvodom prečo ma táto známka takto vytáča je tá jednostrannosť významu, ktorý slobode pripisuje. Robí z nej len akýsi politický či spoločenský pojem – pri tom je to oveľa viac.
Premýšľala som čo vám ako čitateľovi tento text dá – možno sa niektorí z vás zamyslia nad tým či je absolútna sloboda dosiahnuteľná a tí striktne racionálni možno aj nad tým či je užitočná. Aj jedno aj druhé splní môj účel, ktorý bol v skorej verzii tohto textu len mojou úvahou – venovať sekundu, jeden pramienok svojej myšlienky niečomu čo každý človek drží vo svojich rukách v najrozličnejších jej formách. Nesústreďovať sa na retiazku so zámkom či tabuľu so zákazom, ale na prívetivosť mosta cez rieku, ktorý má dva konce, alebo na lavičku na námestí, na ktorú si môžeš sadnúť v akúkoľvek hodinu v akejkoľvek nálade.
Môžu nám slobodu zobrať? Môže nám ju niekto vrátiť? Máme ju?
