Umieram hladná od šialenstva,
rukou si jemne hladím prsia.
Posledné kvapky víkendu
a vo mne posledný pokus
o samovraždu.
Ľúbiť, rodiť, postaviť dom.
Už to prvé je len o sklamaní.
Nebaví ma stavať mosty
k prázdnym srdciam.
Veď ja ľúbim iba seba!
A chcem len...
Len umrieť od vzrušenia.
Mala som sa narodiť inam.
Mala som žiť dlhé lenivé rána.
V New Orleans pozorovať maliara,
ktorého uniesol život a on pije bez prestania.
Snívať panorámu orgazmov a vína,
každý deň od večere až do svitania.
Tancovať v Paríži v daždi
a dívať sa pri tom do tých najhlbších očí,
ktoré mi budú do smrti,
písať milostné listy.
Mala som prežiť vojnu.
Tráviť noci liečbou polomŕtvych
vojakov a nájsť tam lásku.
Mala som stáť pod pódiom
a zblázniť sa spolu s Cobainom.
A keď koniec dôjde tam
kde konce zvyčajne sú,
padnúť, s láskou k životu,
z najkrajšieho mostu
v Las Lajas.
Ja však ležím v perinách,
nahá snívam o láske
a píšem básne,
ktoré by som chcela žiť.
Poézia prichádza,
keď duša najviac krváca.
A ja som viac mŕtva, než živá.
Verte mi, umrela som už dávno.
Aj táto báseň už umiera,
umrie s poslednou bodkou.
Viem, ráno hodím túto
báseň do koša
a vysmejem sa vlastnému sentimentu.
A ty sa usmievaš z bludísk svojich snov
a ja by som ti len priala, aby ti raz niekto
dal toľko lásky koľko je lupeňov tulipánov
v Holandsku...
Idem spať...
Zafarbím si vlasy na modro
a rozdám si to so Simonom Gallupom.
