Existuje pesimistickejšia literatúra ako tá, ktorú píšu autori z nemecky hovoriacich krajín? Odpoveď na túto otázku hľadám snáď už odvtedy, čo som nemecký jazyk a kultúru začala študovať na univerzite. Čím viac kníh od nemeckých, rakúskych a švajčiarskych autorov čítam, tým mám väčší pocit, že sú pesimisti od kosti. Tento môj malý odhad potvrdzuje aj Sestra spánku, útly román rakúskeho spisovateľa Roberta Schneidera.
Kniha ma prilákala svojím poetickým názvom. Sestra spánku. Aké krásne pomenovanie pre smrť. A aké výstižné. Keď som sa začítala do prvých viet prvej kapitoly, vedela som, že Sestru spánku z rúk nepustím, kým si ju neprečítam celú. Veď posúďte sami:
Toto je príbeh hudobníka Jána Eliáša Aldera, ktorý skončil svoj život dvadsaťdvaročný, lebo sa rozhodol, že už nebude spať. Zahorel nevýslovnou, a teda nešťastnou láskou ku svojej sesternici Alžbete. Od toho času si predsavzal neusnúť ani na okamih až dovtedy, kým nepríde na koreň tajomstva, prečo nie je schopný milovať.
Zvláštne, však? Jednoznačne upúta pozornosť.
Robert Schneider sa teda v Sestre spánku primárne zaoberá osudom vyššie spomenutého Eliáša Aldera. Eliáš je génius: má viac než dokonale vyvinutý sluch, počuje všetky možné i nemožné zvuky a ako navyše vie perfektne hrať na organe, hoci ho to nikdy nikto neučil. Jeho genialita je však dokonale "potrestaná" nešťastným osudom. Ako malému sa mu nečakane zmenila farba očí zo zelenej na "žltú ako moč", preto ho rodičia celé detstvo ukrývali pred zrakom ľudí a správali sa k nemu horšie ako k poslednému psovi. Eliáš vyrastal bez lásky. Keď sa narodila jeho sesternica Alžbeta, mal päť rokov. Už od chvíle, čo prvýkrát z diaľky počul tep jej srdca, cítil, že je láskou jeho života. Čakal na chvíle, až bude staršia, schopná lásku mu opätovať. Postupne sa z nich stávajú priatelia, ale kvôli Eliášovej neschopnosti prejaviť svoje city sa ich vzťah ďalej neposúva. Eliáš žije bez lásky. Napokon mu život bez Alžbety prestane dávať zmysel, chce jej aj sebe dokázať, že ju miluje tak, ako nikto, preto sa po kázni bláznivého potulného kňaza rozhodne, že nebude spať. Lebo kto spí, nemiluje. Miluje iba polovičato a to nie je skutočná láska. Posledné utrpenie Eliáša Aldera, jeho sedem dní a sedem nocí bez spánku, nám opisujú posledné, azda najbolestivejšie stránky knihy. Eliáš napokon umiera bez lásky.
Sestra spánku zobrazuje neuveriteľné nešťastie génia, ktorého (z)ničí život bez lásky. Autor sa nestráni ani krutých, občas až morbídnych scén, ktoré však zvýrazňujú nežnú dušu hlavného hrdinu. Láska k hudbe a jediný priateľ Peter síce jeho tragický osud trochu zjemňujú, stále je však oveľa viac čierny, než biely. Ako v kapitole Príď, ó, smrť, ty sestra spánku napísal sám Schneider:
Akých nádherných ľudí – znova sa nám vracia táto myšlienka – stratil svet len preto, lebo im nebolo dožičené prežiť svoj život vo vyváženosti šťastia a nešťastia.
Okrem hlavnej dejovej línie knižka obsahuje aj bohaté množstvo opisov dediny Eschberg, z ktorej Eliáš pochádza, a nemalý priestor venuje aj detailom zo života jeho ďalších obyvateľov. Tieto pasáže sú mnohokrát takisto smutné a tragické, ale Schneider ich ochucuje štedrou dávkou satiry, irónie a ostrej kritiky. Nešetrí najmä cirkev, zosmiešňuje svätuškárov, popletených duchovných i naivných, prostomyseľných a pokryteckých obyvateľov Eschbergu.
Sestra spánku zaslúžene patrí medzi popredné diela modernej svetovej literatúry. Svižnosť a napínavosť hlavnej línie síce trochu brzdia opisy prírody, dediny a životov ostatných ľudí, ale zimomriavkové zobrazenie Eliášovej nešťastnej duše vás prinútia nad týmito "brzdami" privrieť oči.
