Otrávene som prevrátila oči. Čo budem v tomto nie veľmi príjemnom meste, Kolíne nad Rýnom, robiť o deň dlhšie? Recepčná v hoteli mi však pomohla vymyslieť plán. Návštevu zámku Dračí Hrad (Schloss Drachenburg). A to mi už oči zasvietili...
Uvedenie do kontextu a "Ordnung"
Aj Deutsche Bahn (nemecká železničná spoločnosť) robí občas úpravy na trati. Dobu krátkeho zdržania využijem vo vlaku na browsovanie po webe o cieli mojej cesty a na pol ucha počúvam rozhovory nemeckých dôchodkýň. Z webu sa dozvedám, že Schloss Drachenburg bol postavený v rokoch 1882-1884 Stephanom von Sarter. Je teda o niečo mladší ako slávny Neuschwannstein a vznikol iba pár rokov pred prestavbou Bojnického zámku Jánom Františkom Pálffym do súčasnej podoby.
Základný Ordnung v časovej osi mám, len aby bol aj v byte! Túto tému totižto práve riešia moje spolucestujúce. Jednohlasne sa zhodli, že je výhodné zavolať si upratovaciu službu. Hlavne na okná. Popisujú svoje pozitívne skúsenosti s prisťahovalcami. Jedna dáma zdieľa svoju skúsenosť. Zaplatila iba tridsať Eur. Zamýšľam sa nad tou sumou a zdá sa mi to byť predsa len dáko málo… Je mi tej umývajúcej osoby vlastne trochu ľúto. Samozrejme, všetkým dôchodcom a dôchodkyniam v pokročilejšom veku želám, aby si okná nemuseli umývať samy. Mimochodom, keď som už spomínala tie financie, pána Sartera postavenie zámku vyšlo na 1,8 milióna zlatých mariek.
Ruina hradu Dračia skala a DOLCE VITA
Po vystúpení v mestečku Köningswinter sa vďaka turistickým informačným tabuliam zorientujem celkom rýchlo. Smerujem ku historickej zubačke, ktorá ma vyvezie na vrch, ktorý sa nie celkom prekvapivo volá Dračia skala. Mojou prvou zastávkou je ruina hradu Dračia skala (Drachenfels). Hrad bol dokončený okolo roku 1167.
Po troch dňoch intenzívneho dažďa sa dnes oblaky konečne rozostúpili. Obloha je krásne jasná a pred sebou vidím scenériu ako z pohľadnice. S nadšením si vychutnávam teplo slnečných lúčov na moje koži. Pomaly kráčam k ruine nado mnou a plnými dúškami vdychujem vôňu šíriacu sa z okolitých stromov. „Jar je tu, jar je tu!“, volá moja hlava veselo. Je iba polovica marca. Ani doma na Slovensku som sa tento rok ešte nemala šancu tešiť z takéhoto príjemného teplého dňa. Spomínané nadšenie ma spomaľuje. Mám potrebu fotiť asi každý rozkvitnutý strom a s touto krásnou teplou jarou sa prostredníctvom fotografie podeliť s „mojimi“ doma.
Okolitou prírodou sa vraj nechával inšpirovať i pri svojej tvorbe Beethoven, rodák z neďalekého Bonnu. Údajne sedával nad riekou Rýn, aby tam sníval a pracoval. A nebol jediný. Heinrich Heine, nemecký básnik a prozaik, napísal dokonca báseň s názvom Noc na Dračej skale.
Pri zostupe z hradu ku stanovisku zubačky ma zaujme atrakcia (asi najmä pre deti :-). Z umelej jaskynky za poplatok dve Eurá vyjde celkom vtipný drak a porozpráva povesť. Lebo vrch Dračia skala sa nevolá dračou len tak pre nič za nič, ale práve kvôli hrôzostrašnému drakovi. Ešteže ho ten Siegfried porazil…:-)
Ale dosť bolo histórie a povestí! Keďže treba žiť tu a teraz, v kaviarničke pri výstupe zo zubačky si kúpim latte macchiato. Posadím sa na lavičku s výhľadom na Rýn, vychutnávam si scenériu i kávičku a domov pošlem fotografiu s textom: „La dolce vita.:-)“.
Ak by som verila na minulé životy, odhadovala by som, že som v minulom živote bola šľachtičnou. Alebo možno i poddanou, ktorá si šľachtničnou želala byť. To dedukujem na základe mojej fascinácie zámkami. „Trpím“ ňou odmala…
Zámok Dračí hrad a "fake" organista
Východ z predajne lístkov na zámok je presklený. Už ho vidím aj so záhradou. Slovo „nadšená“ som v tomto texte už použila. Žiadne výstižnejšie na popis môjho momentálneho stavu mi však nenapadá… Už si len stiahnuť aplikáciu, virtuálneho sprievodcu, a môžem vykročiť.
Privíta ma pompézne schodište s krásnymi monumentálnymi maľbami. Krk vytáčam ako vládzem, sprievodcu pre vstupnú halu si pustím dvakrát, lebo komentár bol krátky a malieb veľa (24). Uvedomím si, že je vlastne skvelé, že som tu sama. Nikto mi nehovorí vety typu: „Veď poď už“ s otráveným výrazom na tvári ako dôrazný signál na presun do ďalšej miestnosti. Aby bol však zrejme vesmír v harmónii :-) , jeden frfloš, ktorého moje očumovanie asi trochu dráždilo, sa predsa len našiel. Sekjuriťák ma veľmi dôležito a nepríjemne upozorní, že ruksak mám mať vpredu, nie na chrbte. Pod slovom ruksak prosím rozumejte ten malý z predajne Decathlon, ktorý som svojho času kúpila za tri Eurá a vyskytuje sa takmer v každej slovenskej domácnosti (ak nemajú nejaký z čínskeho obchodu). Nenápadne si povzdychnem, asi na dve sekundy znechutená jeho prístupom. Keďže však nemám v pláne kaziť si krásny deň, pustím ho z hlavy. Chudák chlapík s takou mrzutou náladou v takýto pekný deň!
Pokračovanie článku spolu s ďalšími fotkami nájdete na mojom webe, a to presne TU.:-)
