Spočiatku som odolávala. V matnej pamäti som ešte stále mala môj neúspech s kváskovým chlebom. Napokon mi to však nedalo a mamu som predsa len popýtala o nejaký ten recept. Teta z mesta dostala úlohu zohnať droždie. Úlohu delegovala na svoju dcéru. Z čoho jasne vyplýva, že aj pri pečení chleba môže byť výhodou mať rodinu, na ktorú sa jeden/jedna môže spoľahnúť.
Prvý chlebík príliš nevyšiel. Opäť som využila rodinnú sieť, tentokrát prostredníctvom sociálnej siete. Cez Facebook som nakontaktovala dcéru sesternice mojej mamy, od ktorej sme raz dostali famózny zemiakový chlebík. Výsledok? No nebol zlý. Stále to však nebolo ono. Logickým záverom vyplývajúcim zo skúseností bolo- u nás doma sa chlebíky piecť nebudú.
A potom mi od kamošky začali v mobile cinkať fotky upečených chlebov- takých či onakých, mastencov, rožtekov... Popravde, zásadná bola tá s moravskými koláčmi. Pekne prepečené lesknúce sa okraje, veľa tvarohu a navrchu lekvár. Až sa mi už začali zbiehať slinky...Keď iní zvládnu mastence, či moravské koláče, ja aspoň ten chleba tiež „musím dať“.
Večer „pred“ som si podľa pokynov pripravila zákvasok. Na druhý deň som ho mala použiť na výrobu chleba. Ráno som sa hnala skontrolovať zákvasok ešte pred raňajkami. Pripravila som si suroviny, vyhrnula si rukávy a pustila sa do práce.
Snažím sa spojiť jednotlivé ingredience. Spočiatku opatrne a trpezlivo. Cesto začínam miesiť s istou bázňou. Je to vlastne sila pripravovať doma chleba, základnú zložku stravy väčšiny z nás. „Chlieb náš každodenný pomôž nám upiecť dnes...“
Ingredience sa akoby odmietajú prepojiť. Pridám trochu viac vody, no nechcem ísť na vrchnú možnú hranicu 250 ml stanovenú receptom. Vyskúšam to aj bez toho maxima. Mám zlé tušenie, že tá trocha vody, čo zostala v odmerke mi môj problém asi nepomôže vyriešiť. Usilovne sa však pokúšam ďalej. Pripomínam si maminu sebamotivačnú vetu, že pracovať sa má s láskou. Teda aj variť či piecť. Každým ďalším dotykom cesta ale cítim, ako moja láska citeľne vyprcháva... Na čele nad nosom sa mi vytvárajú dve vrásky nespokojnosti. Napriek tomu sa nepoddávam a pokračujem v miesení. Láska už celkom vyprchala, zostala len rozmrzenosť.
Podľa receptu by sa správne vymiesené cesto malo oddeľovať od misky. To moje je ako kvalitný lep. Je vôbec problém ho miesiť, tak veľmi sa lepí na steny misky, moje ruky. Do kuchyne vojde mama. „Čo to tu stváraš?“, pohľadom nespokojne prechádza z cesta na mňa, zo mňa na cesto. „Ukáž, ja to vyskúšam. Tieto ruky sa v živote už namiesili cesta.“, ukáže na svoje ruky. Moje cesto, zdá sa, však táto skutočnosť nie príliš zaujíma. „To čo je za magľajz?“, vrtí mama nespokojne hlavou. Očividne pozabudla na vlastnú zásadu o pracovaní s láskou. Volám kamoške. „No neviem, čo je zle. Ja s tým cestom nikdy nemám problém a pekne sa oddeľuje.“ Zdá sa mi, že ešte aj po telefóne počujem, ako intenzívne premýšľa a snaží sa pomôcť. „Možno ešte trochu viac vody?“, radí napokon. Cesto sa nakoniec po viac ako pol hodine predsa len podarilo nejako vymiesiť. Aby som bola spravodlivá- hlavne vďaka mojej mame, ktorá mi horlivo vysvetľuje: „ V našej rodine sa chleba nikdy nepiekol. Vidíš, proste to nevieme.“ Ufrfľane ešte dodá, že na pečenie chleba je asi potrebný istý talent, ktorý nám jednoducho chýba.
V súlade s receptom odložím chleba odpočívať, aby som ho v priebehu nasledujúcich troch hodín presne trikrát preložila. Potom z neho horko- ťažko vytvarujem bochník a odložím ho odpočívať ďalšie tri hodiny. „Niekde musí byť chyba“, hovorím si v duchu. Otvorím si recept na webe ešte raz. Jeho autorka v úvode vysvetľuje, že množstvo vody sa pridáva v závislosti od typu zemiakov, atď. „Nie, iba typom zemiakov to nemôže byť“, krútim záporne hlavou. Dôkladne si recept prechádzam. „500 g pšeničnej múky. Pšeničnej? Nie ražnej??“ Scrollujem recept vyššie. „Ražná išla len na zákvasok. Sakra! Zle som si prečítala recept. Tak teraz je už všetko jasné.“ Na webe si vyhľadám recept na kváskový ražný chlebík, pri ktorom je upozornenie, že pri jeho príprave sa cesto nemiesi. Aha! „Nemiesi, lebo je takmer nemožné vymiesiť ho!“, komentujem upozornenie. Môj bochník ma mierne kyslastú arómu a mne je už jasné, že ak vôbec bude môj ražno- zemiakový chlebík jedlý, tak určite nebude chutný.
Podľa receptu na ražný chlebík si upravím dobu odpočívania tohto môjho ražno- zemiakového. Nad odporúčaním nezamieňať múky v receptoch kvôli ich dosť odlišným vlastnostiam už len rezignovane mávnem rukou.
Je piatok, 8. máj 2020, štátny sviatok, 15:00. Keďže chlebík kysne, rozhodnem sa využiť čas a s lehátkom a knižkou sa vyberiem do záhrady. Slnko krásne svieti, občas zavanie jemný vetrík, ktorý pekne rozkýva náš ozdobný topoľ. Kúsok predo mnou si prekvapivo nebojácne poskakuje drozd, ďalší si veselo trilkuje na streche. Dokonalá jarná idylka. Mám v rukách skvelú knihu-, New York Times bestseller- životný príbeh Tary Westover. No napriek prostrediu, slnku či knihe, pohodu nepociťujem a čo je ešte horšie, ani ku mne pomaly neprichádza. Oči mi behajú po riadkoch polosústredene a na jazyku cítim kyslú pachuť premrhaného dňa. V duchu robím výpočet, čo všetko som dnes mohla robiť. Mohla som ho stráviť v stráviť v lese či na lúkach, mohla som... Nehovoriac o tom, že s mamou sa dnes na seba vďaka chlebu dosť mračíme... Na um mi zíde ešte aj usmiata blogerka s peknými červenými nechtami, od ktorej pochádza recept. Pozriem na moje neupravené nechty: „Ach jaj!“ Pekár zo mňa teda nebude. Kváskovanie je časovo náročné a s neistým výsledkom. Hlavne, ak človeka dobehne jeho vlastná netrpezlivosť. Päť dní v týždni pracujem, byť doma „prikovaná“ ten šiesty či siedmy pri takomto krásnom počasí kvôli chlebíku mi zrazu pripadá byť ako neželaný luxus. Veď koniec koncov, žiť sa dá na veľa spôsobov...
