Aj jej prístup. Konzultovala som s ňou vtedy moje zdravotné komplikácie. Snažila sa byť nápomocná, povzbudiť. Vedela som o nej, že zásadne zmenila svoj životný štýl. Štandardnú prácu vymenila za povolanie lektorky hormonálnej jogy. Bolo to impulzívne alebo dobre premyslené rozhodnutie? A ako sa jej vďaka nemu dnes žije...? Mirka Mahima Bartošová v rozhovore o vykročení do neznáma s dôverou.
Mirka, čo bolo tým spúšťačom, ktorý Ťa viedol k podaniu výpovede v Tvojom pôvodnom zamestnaní?
Spúťačom bola moja vtedajšia práca. Vlastne nešlo ani o prácu samotnú, ale skôr o medziľudské vzťahy v nej. Toto nezdravé prostredie začalo mať dopad na moje fyzické zdravie. Dobre vieme, že ak zotrvávame v prostredí, ktoré nám príliš nevyhovuje a sme tam dlhšie, ako by sme tam mali byť, má to na nás negatívny dopad. V mojom prípade sa mi zhoršil zrak, veľmi ma boleli oči. Neskôr som si to vysvetlila spôsobom, že som sa pozerala na veci, s ktorými som nesúhlasila. V tom období som bola vyčerpaná, unavená. Pochopiteľne, toto moje rozpoloženie malo negatívny vplyv aj na môj súkromný život. V takýto situáciách sa môžeme ale aj veľa naučiť. Myslím, že v mojom prípade tomu tak bolo. A za túto skúsenosť som veľmi vďačná. Od určitého momentu som sa teda stala akýmsi pozorovateľom medziľudských vzťahov. Ako fungujú, ako prebiehajú interakcie medzi ľuďmi. Učila som sa, kedy reagovať a kedy nie. Vtedy som dva roky chodila na akadémiu tibetských náuk. Hlavne prvý rok sme sa zaoberali práve otázkou, ako žiť svoj život čo najlepšie. To mi veľmi pomáhalo začať sa pozerať na veci inak a pomaly sa učiť aj reagovať inak v porovnaní s tým, ako som bola zvyknutá. Potom som už len akoby čakala na príležitosť odísť. A keď bola moja lekcia zavŕšená, odišla som.
Dobre vieme, že ak zotrvávame v prostredí, ktoré nám príliš nevyhovuje a sme tam dlhšie, ako by sme tam mali byť, má to na nás negatívny dopad.
To samotné podanie výpovede. Bolo to impulzívne gesto alebo dobre premyslené rozhodnutie?
Veľmi som túžila odísť, no nevedela som, čo budem robiť. V práci ma držali pomyselné istoty. Poznáme to asi všetci...Stabilné zamestnanie, stabilný príjem. Mentálne som však už akoby bola jednou nohou vonku. Chystala som sa na svoju prvú dlhšiu, trojtýždňovú cestu, po Nepále. Počas nej som sa modlila, aby sa situácia vyriešila v môj prospech. A keď som sa vrátila, bolo mi oznámené, že firma sa chystá redukovať stavy. Rozžiarili sa mi očká... Ja som pôvodne nemala byť medzi dotknutými osobami, ale po mojej, nazvime to intervencii, ma zaradili na zoznam. Prepustenie pre mňa znamenalo aj vyplatenie odstupného. Teda pre mňa najlepšia možná forma odchodu. Išla som vybuchnúť od šťastia. Zároveň som si uvedomovala, že moje prežívanie nie je úplne v poriadku voči ostatným kolegom a kolegyniam, zroneným z výpovedí. Ja som ale svoju radosť už nedokázala skrývať... Bola som veľmi rada, že toto rozhodnutie, i životnú etapu mám už za sebou. Správne načasované, vymodlené, vymantrované...
Išla som vybuchnúť od šťastia.
Keď si odchádzala z firmy, mala si predstavu, čo Ťa bude živiť?
Nemala som vôbec žiadnu predstavu. Bolo celkom desivé vstúpiť do neznáma a odovzdať sa. Ale vedela som, že rozhodnutie odísť zo zamestnania bolo dobrým rozhodnutím. Verila som, že nejaké dvere sa mi otvoria. Nevedela som však aké. Mala som ale jasný zámer. Chcela som robiť niečo, čo ma bude baviť a napĺňať. A v zásade bolo jedno, čo to bude. Chcela som byť tiež dobre ohodnotená a mať dostatok voľného času. Lebo dovolenka v práci mi, popravde, nikdy nestačila. (Smiech.)
Späť k našim pomyselnej istote, ako si ju nazvala. Stabilný príjem. Z čoho si žila?
Po pár mesiacoch som začala robiť hypotekárnu poradkyňu. Presvedčila ma jedna moja známa, ktorú som si vážila. Tiež pracovala ako poradkyňa. V mojich očiach túto prácu robila inak ako väčšina poradcov a poradkýň, ktorých som ja poznala. Tiež som dostala ponuku precvičovať jogu. Dovtedy som ju cvičila len tak pre radosť. Postupne sa tieto moje dva svety, dve zamestnania začali biť. Bolo pre mňa náročné prepínať z uvoľneného jogového nastavenia do striktných čísel. Videla som zmysel v komunikácii s klientami a klientkami, v tom, čo som pre nich robila. Na druhej strane som vnímala, že práca hypotekárnej poradkyne ma akoby vnútorne sťahovala, vytvárala vo mne napätie. Asi po pol roku aktívnej činnosti som sa s tým rozhodla skoncovať. Venovala som sa už len joge. Ponúk na lektorovanie jogy pribúdalo. Nezarobila som veľa, ale dokázala som sa uživiť. A mala som čas aj na meditácie dvakrát denne. V tom období som bola ešte stále otvorená. Nebola som nastavená spôsobom, že iba joga bude mojim povolaním. Neskôr, po dvoch, možno po troch rokoch, presne si to časovo už nepamätám, prišla hormonálna joga. A to bol pre mňa naozaj zlom.
Zažívala si chvíle, kedy si si hovorila toto je ono?
Zaujímavé bolo, že ja som to tak cítila od prvého momentu. Akoby som bola lektorkou hormonálnej jogy odjakživa. To isté mi potvrdila moja kamarátka, ktorá bola na mojom prvom kurze. Povedala mi, že keby nevedela, myslela by si, že to je možno môj stý kurz. Všetko do seba zapadalo.
Čo bolo pre Teba na začiatku najťažšie na povolaní „na voľnej nohe“?
Začali sa vyplavovať moje existenčné strachy. Človek nikdy nevie, čo bude... A áno, bolo to hlavne o financiách. Všetci máme svoje finančné záväzky, splátky. V tom období som žila so svojím priateľom, on ma dosť podržal. S financiami to ale vtedy bolo naozaj na hrane.
Problémom bola i skutočnosť, že som nevedela, čo budem robiť. Návrat do klasického zamestnania som ale nezvažovala. Vedela som, že toto už nie. Sloboda pre mňa vždy bola a aj je, nesmierne dôležitá. Už vtedy bola vo mne silne zakorenená a ja som vedela, že o ňu nechcem prísť.
Vedela si si nastaviť ceny, finančne ohodnotiť svoje hodiny?
Ceny na trhu, v jogových štúdiách sú dané. Keď som si prenajímala štúdio, pýtala som si jednoducho priemernú cenu za hodinu na trhu. Nebolo to teda nič ťažké. Cenotvorba pri hormonálnej joge bola na začiatku tiež jednoduchá, pretože boli k dispozícii základné odporúčania od jej autorky. Na Slovensku sa v čase, keď som ja začínala, hormonálna joga ešte necvičila. V Čechách však už bola pekne rozbehnutá. Ja som teda nadviazala na nich aj v cenotvorbe.
Na prvý pohľad sa zdá byť idylické byť sama sebe paňou. Ale aké sú podľa Teba najväčšie úskalia?
Je dôležité vykročiť. Keď som začala robiť hormonálnu jogu, záujem bol obrovský, za čo som bola veľmi vďačná. Keď ku mne príde klientka na kurz, vníma len tie odučené hodiny. Nie je to však iba o nich. To ľudia, ktorí robia sami na seba veľmi dobre vedia. Keď máte firmu, musíte sa o ňu starať. Treba sa venovať rôznym aktivitám. Od účtovníctva až po reklamu, treba zaplatiť nájomné. Náročná je aj administratíva. Väčšina ľudí má otázky, je potrebné s nimi telefonovať, mailovať. A všetky tieto činnosti som zastrešovala ja. Teda v tomto smere to bolo veľmi náročné. Ale bola som veľmi entuziastická, lebo hormonálna joga v tom čase výrazne pomáhala nielen iným ženám, ale i mne samej. Energia, ktorú som vynakladala sa mi naozaj krásne vracala.
Dnes sa teda ešte stále venuješ lektorovaniu hormonálnej jogy?
Ja som sa vlastne už posunula od hormonálnej jogy inam. Pred viac ako tromi rokmi som na Srí Lanke založila ajúrvédsky rezort. Najkôr som tam iba pár rokov robila jogové pobyty v spojení s ajúrvedou. A potom prišiel podnet zvonku. Čo keby sme založili malé ajúrvedské centrum? U mňa je to vždy tak, že nápad niečo zmeniť je mi podsunutý zvonku. Čakám na podnet a keď príde preciťujem, či s ním rezonujem, či ma k sebe priťahuje. A niekedy je túžba taká silná, že sa ani nedá inak, len ju nasledovať. Rovnaké to bolo aj s napísaním mojej knihy. Začiatky pri centre boli ťažšie ako pri hormonálnej joge. Lebo hneď po založení rezortu vypukla pandémia korony. Všetko bolo pripravené, no stalo sa... Ani neviem ako, ale ustáli sme to. V súčanosti nie sme malý, ale veľký ajúrvédsky rezort, ktorému sa venujem väčšinu roka. A založenie rezortu ma vlastne prepája aj s mojou predchádzajúcou prácou. Jeho zariaďovanie, dolaďovanie ma baví. Podobne ako v predchádzajúcej práci budujem prevádzku. Tentoraz však svoju. A sprevádzam ľudí pri liečení. Naučila som sa neodpovedať učebnicovo. Ale podľa toho, čo cítim, že by konkrétnej klientke alebo klientovi mohlo pomôcť. Niekedy cítim, že nemám hovoriť nič, lebo si tým má prejsť sama. Inokedy mám zase potrebu vysvetľovať detailnejšie.
Celé znenie rozhovoru s Mirkou si môžete prečítať ma mojom blogu Žiť inak: https://www.zitinak.sk/nebojme-sa-mat-sa-dobre-a-hovorit-o-tom/
