Bratislavský bonviván a politický reportér, ktorý sa stal katolíckym kňazom. Toľko parafrázovaný výňatok z popisu obálky, ktorý pre neho pripravil Jan Saudek. To ma zaujalo. Nie náhodne. Mám rada netypické životné príbehy...
Pán Lovaš, ako dlho ste pôsobili ako politický reportér a moderátor Rádia Twist?
Nie príliš dlho. Svojim študentom a študentkám žurnalistiky na Karlovej univerzite zvyknem hovorievať, že v ich veku som ja už išiel do mediálneho dôchodku.
Čo by ste označili ako vrchol svojej mediálnej kariéry?
Môj odchod.
Považovali ste v tom období sám seba za úspešného novinára?
Nie, nepovažoval. Na to, aby bol vtedy niekto úspešný, musel urobiť viac, ako robia dnešní influenceri. A konkurencia bola naozaj veľká. Bolo náročné pripodobniť sa výnimočným ľuďom, ktorí niečo dosiahli. Podľa mňa náročnejšie, ako je tomu dnes. Ďalším aspektom, samozrejme, je, že úspešný nutne nerovná sa aj dobrý.
…úspešný nutne nerovná sa aj dobrý.
Udial sa vo Vašom živote nejaký zlom, ktorý Vás podnietil k takej zásadnej zmene profesie z novinára na kňaza alebo to bol skôr postupný proces?
Myslím, že tým dôvodom bola jednoducho intenzívna politická novinárčina. Keby som sa venoval inému odvetviu, ten proces vyprázdňovania by bol zrejme pomalší. Začínal som v rovnakom období ako napríklad Zlatica Puškárová. A prechovávam k nej obdiv, že túto prácu vydržala robiť tak dlho.
Koľko ste mali rokov, keď ste začali študovať teológiu?
Teológiu som začal študovať, keď som mal dvadsaťštyri alebo dvadsaťpäť rokov.
Viem, že ste sa priatelili s básnikom Milanom Rúfusom, písali ste si listy. Ovplyvnil Vás? Ak áno, ako?
Milana Rúfusa som poznal ako priameho človeka. Hovoril priamo, čo znamenalo, že niekedy bol i veľmi tvrdý. Od neho ako od prvého som sa dozvedel, že to nebudem mať ľahké. Že doba svoje deti púšťa nerada. Vtedy ma tie jeho slová hnevali. Až spätne som si začal uvedomovať, že aj v tomto bol prorokom.
Za koho/čo ste vo svojom živote najviac vďačný?
Za to, že som. Za mojich rodičov.
Možno príliš osobná otázka. Napriek tomu by som ju rada položila. Našli ste ako katolícky kňaz to, čo ste hľadali?
Kedysi som si veľmi chcel kúpiť jednu tašku. Šetril som si na ňu peniaze, nemohol som sa dočkať, kedy bude moja. Keď som ju konečne držal v rukách, áno, tešil som sa. No tá túžba bola preč a postupne sa vytratila aj moja veľká radosť. Preto odpoveďou na Vašu otázku je nie. Nenašiel som, čo som hľadal. Keby som našiel, bol by som, obrazne povedané, už mŕtvy. Človek chce vždy to, čo nemá…
Nenašiel som, čo som hľadal. Keby som našiel, bol by som, obrazne povedané, už mŕtvy.
Žijeme väčšinou hektické životy plné povinností, informácií a podnetov. Vieme, že ticho je liečivé. No často si ho nevieme dopriať dokonca ani v tých vzácnych chvíľach, kedy by sme mohli… Ako ste si Vy zvykali na zmenu životného tempa, ticho a ponor do seba? Alebo ste si snáď nemuseli zvykať?
Ja som vždy mal rád pokoj a kľud. Aj ako novinár. Vždy som bol rád sám so sebou. Zjednodušene by sa možno dalo povedať, že mimo prácu nemám rád ľudí. Ako novinár, učiteľ i kňaz profesionálne odvediem svoju prácu. Ale potom už potrebujem byť aj sám. No to je pri tomto druhu povolaní, asi i prirodzené.
Teda ste si nemuseli zvykať? Ponor do seba a ticho sú Vám na základe Vašich povolaní a tiež osobnostne vlastné?
Áno, tak by som to vyjadril.
Pamätám si, že v jednom svojom Facebook príspevku ste sa venovali aj téme Vašej osobnej samoty. Tú zažívame z času na čas asi všetci. Ako sa hovorí: Sami prichádzame na svet, sami z neho odchádzame. Nie je pre kňaza zdieľanie takejto univerzálnej ľudskej skúsenosti predsa len tak trochu tabu?
V akom zmysle?
V zmysle vžitých predstáv- keď má niekto Boha nepotrebuje nikoho a nič viac… Zasvätené osoby ako v istom zmysle nadľudia.
To je hlúposť. Je to hlúpy a naivný pohľad na ľudí, ktorí sa rozhodli žiť svoj život možno intenzívnejšie s Bohom. Paradoxne, zasvätený človek je oveľa bližšie k tomu, aby bol neveriaci, ako „štandardný“ veriaci. Ak niekto zasvätí svoj život Bohu, neznamená to, že už „má vyhraté“. Boh nikomu nesľuboval ľahší a jednoduchší život. Poznám kňazov, ktorých ich kňazstvo priviedlo k agnosticizmu, niektorých dokonca k neviere. Môže byť aj neveriaci kňaz. To sú na prvý pohľad paradoxy. No stačí sa pozrieť na apoštolov. Ježiš často zahanboval ich vieru vierou neveriacich, napríklad samaritánov. Mohli by sme povedať, že ich zahanboval vyzdvihovaním tých, nad ktorými sa pravoverní Židia povyšovali.
Tí, čo viac dostali, od nich sa aj viac očakáva?
Ja nepovažujem Boha za účtovníka, ktorý bude viac vyžadovať. Viete, myslím si, že tie naše predstavy o zasvätených osobách, o ktorých sa bavíme, o tom, ako majú „vyhraté“, sú vlastne zvláštne. Spomeňme si na Matku Terezu a jej pochybnosti. Na svätú Teréziu z Avily a jej temné noci. Podľa mňa tu badať rovnaký princíp ako v manželstve. Pri svadbe tým dvom hovorím, že áno, ktoré si o chvíľu povedia, im nevystačí po celý zvyšok manželstva. Ak budú chcieť, aby ich manželstvo vydržalo, budú si to svoje áno musieť opakovať denne. Možno aj niekoľkokrát denne.
Pri svadbe tým dvom hovorím, že áno, ktoré si o chvíľu povedia, im nevystačí po celý zvyšok manželstva. Ak budú chcieť, aby ich manželstvo vydržalo, budú si to svoje áno musieť opakovať denne. Možno aj niekoľkokrát denne.
A čo hádky?
Aj s Bohom občas musíte mať tichú domácnosť. Občas sa musíte pohádať. Niekam Ho „poslať“. Lebo je to živý vzťah. Najhoršie je, a to nielen vo vzťahu k Bohu, keď uveríme tomu, že je drevený. Drevená soška zavesená niekde na stene. Pokiaľ veríme v Boha, ktorý nie je iba drevom, tak spolu musíme žiť. A k životu patrí aj zápas.
Pokiaľ veríme v Boha, ktorý nie je iba drevom, tak spolu musíme žiť. A k životu patrí aj zápas.
Vrátim sa ešte k tomu, čo ste hovorili pred chvíľou. Že zasvätená osoba má paradoxne bližšie k neviere ako „štandardný“ veriaci/ veriaca. Preto, lebo svoj život vsadila na jednu kartu?
Určite. To je to, čo som sa snažil odkomunikovať. Poznám kňazov, ktorí sú agnostici. Kňazov, ktorí sú neveriaci. Kedysi by som bol pohoršený. Dnes mám pre týchto ľudí veľké pochopenie a mám pred nimi veľký rešpekt. Pred ich cestou, ich zápasom. Domnievam sa, že rovnako je na tom aj Boh vo vzťahu k nim. Pretože v živote nie je dôležitý cieľ, ale cesta, ktorá k nemu vedie. Viem, znie to ako prázdne klišé. No nie je. Lebo tieto zápasy sa počítajú.
Mne osobne by ich asi ako ľudí, ktorí vsadili všetko na jednu kartu, ktorej momentálne neveria, bolo asi ľudsky ľúto.
Ale oni nie sú na konci. Je to o tej ceste, procese. Veď v istej etape svojho života na tom boli apoštoli rovnako. Zrovna túto nedeľu sme v kostoloch čítali evanjelium podľa Marka o Zebedejových synoch. Keď Krista žiadali, aby sedeli v jeho sláve jeden po pravici a druhý po ľavici. Ich otázka usvedčila ich nevieru. Chodili s ním a napriek tomu nechápali. Videli a boli zahľadení len do seba.
Ja som vyrastala v katolíckom prostredí, mám však priateľov aj z protestantských kruhov. Vnímam väčšiu otvorenosť protestantských cirkví. Nie je Vám niekedy rubáš katolíckeho kňaza priúzky?
Nie. Pretože ja nenosím rubáš. A ani to tak nevnímam. Je úžasné, že kresťanstvo pozná mnoho ciest. Benedikt XVI. povedal, že k Bohu vedie toľko ciest, koľko je na svete ľudí. Zaplať Pán Boh za to, že máme mnoho kresťanských denominácií. A je dobré, že máme katolicizmus. V tej pestrosti je sila kresťanstva. Ak by sme mali byť ako oni a oni ako my, k čomu by to viedlo? Strácalo by to zmysel. Nechcime byť všetci rovnakí. To je veľké pokušenie. Nielen dnešnej doby. Aj apoštoli boli predsa každý iný. Paradoxne, najväčšia sila človeka je v jeho inakosti. To je náš najväčší dar, ktorý ale často používame ako zbraň voči sebe, aj druhým. Uvedomujem si ho práve najmä vo vzťahu k tým druhým, keď mi niekedy lezú na nervy. Vtedy si poviem ešte by to mohlo byť aj horšie. Ešte by mohli byť ako ty. Podľa mňa je dôležité si túto skutočnosť zvedomiť, a to najmä keď máme problém prijať toho druhého. V poriadku, ešte by to mohlo byť aj horšie. Ešte by som mohol žiť aj s mojím alter egom.
Nechcime byť všetci rovnakí. Paradoxne, najväčšia sila človeka je v jeho inakosti. To je náš najväčší dar, ktorý ale často používame ako zbraň voči sebe, aj druhým.
Rozprávali sme sa o hľadaní. Keď sme spomínali rôzne kresťanské denominácie, napadá mi, že taký Daniel Pastirčák sa prejavuje ako človek, ktorý má blízko k hľadajúcim. Možno aj sám seba tak vníma. Takže aj v tomto vidíte prieniky s inými denomináciami alebo neveriacimi ľuďmi?
Bez ohľadu na to, akú máme nálepku, verím, že raz budeme všetci milo prekvapení. Že všetko je vlastne tak trochu inak a tak trochu lepšie, ako sme si mysleli…
Nesiete si v sebe takýto optimizmus?
Áno. Boh nie je možno stabilný v zmysle, v akom by sme si my želali. On má v sebe ten moment prekvapenia. Je vlastne neustálym prekvapením. A to je zárukou života.
A ako vnímate skutočnosť, že ľudia sa často držia viery, lebo hľadajú istotu?
Ale to sa nevylučuje. Stačí si spomenúť, ako nám počas prázdnin starí rodičia vymýšľali program. Raz si nasadili papierovú korunu kráľa, inokedy akože helmu vojaka alebo nejakú smiešnu masku šaša. No stále to boli tí istí milujúci babka a dedko. Keby to bolo stále o tom istom, nebavilo by nás to. Práve kvôli tejto dynamike sme prázdniny u starkých milovali.
Pôsobíte ako kňaz v českej farnosti Božejov neďaleko Pelhřimova. Dočítala som sa, že ste do kostola investovali napríklad peniaze z Vášho súkromného stavebného sporenia. Aké to je, byť katolíckym kňazom v sekulárnych Čechách?
Dobrodružné.
V istom zmysle nemusíte isť na misiu do Afriky?
(Po chvíli zamyslenia s úsmevom) Nie. Nechcem sa dopúšťať klišé.
Vedeli by ste si predstaviť byť kňazom na Slovensku?
Popravde, viem si predstaviť veľa vecí. A reálne, neviem, kde skončím. Keď človek zostarne, tak to každého ťahá domov. Aj keď otázka je, kde sme doma. Pokiaľ máme rodičov, tak sme doma zrejme tam, kde žijú oni. Keď rodičia odídu, tak sme doma asi tam, kde máme ľudí, ktorí nás majú radi a ktorých máme radi my. Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.
Na základe Vašich kníh čí zamyslení pre Rádio Slovensko Vás vnímam ako človeka, ktorý nabúrava nazeranie na svet v ohraničených kategóriách: čierne- biele, dobré- zlé, atď. Upozorňujete na vyprázdnenosť pojmov, formalizmus, kladiete dôraz na vnútornú poctivosť. Ako to vidíte Vy? Sú toto aspekty Vašej osobnej misie?
Sú to predovšetkým veci, ktoré hovorím sám sebe. Na prvom mieste ich potrebujem počuť ja sám. Aj moje kázne sú apriori určené mne, až potom tým druhým. Lebo v prvom rade ja sa potrebujem zmeniť a byť lepším. A to teraz nehovorím v mysle nejakého sebazhadzovania. Ale tak, ako to naozaj cítim. Mnohí v kostole k pánovi farárovi vzhliadajú ako k nejakému svätému obrázku. Ale my kňazi tiež potrebujeme byť dobrí. A potrebujeme počuť, že máme byť dobrí. Preto veci, o ktorých rozprávam sa týkajú primárne mňa a hovorím ich sám sebe. Aby som na ne nezabudol. Aby som sa ich držal…
Aj moje kázne sú apriori určené mne, až potom tým druhým. Lebo v prvom rade ja sa potrebujem zmeniť a byť lepším.
Celé znenie rozhovoru s Karolom Lovašom si môžete prečítať na mojom blogu zitinak.sk.
