Mladá žena s ideálmi ľúbiaca literatúru. Vyštudovaná právnička dnes vedie malé prekladateľské štúdio. A má čo povedať. Aj povedala. A nielen o Kolumbii…
Uvedenie do deja: Zrodila sa prekladateľka.
Po skončení školy, v roku 2018, si vraj mala namierené do Toronta, kde si už mala dohodnutú stáž v oblasti medzinárodného práva, ktoré si aj vyštudovala. Čo zapríčinilo, že do Toronta si napokon neodletela?
V Kanade som bola na výmennom pobyte v Montreali. Na konci pobytu som stretla môjho budúceho priateľa. Bolo to intenzívne, plánovali sme spoločnú budúcnosť, preto Toronto. No po niekoľkých rokoch sme sa rozišli. Do Toronta som teda neodletela z osobných dôvodov.
To bol rok 2018, pre mňa prelomový. Ukončila som tiež štúdium, aktivizovala sa v rámci občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko v Prahe.
Keď spomínaš aktivizmus, nedá mi nespýtať sa. Je pre Teba aktivizmus ako taký dôležitý?
Áno, určite. No i počas neho som sa stretla s farizejstvom. Ja som sa rozhodla priložiť ruku k dielu, lebo som cítila, že tak musím urobiť. Nebol za tým žiadny iný motív – mala som sa predsa sťahovať do Kanady. Nepotrebovala som to robiť zo zištných dôvodov, aby som sa na základe tejto skúsenosti niekam „upratala“. Zistila som však, že veľa ľudí sa zapája do týchto aktivít, ako to pekne povedať, z nesmierne svetských dôvodov… V tom vidím problém, lebo potom sa spoločensky točíme v jednom kruhu a chýbajú nám elity- lídri či líderky, s vierou aj v iné veci než len moc, sláva a peniaze. Aj tie sú dôležité, ale sú tými najpodstatnejšími “hodnotami”?
Bola to teda skúsenosť, ktorá Ťa prekvapila. Aké pocity v Tebe vyvolala?
Veľké sklamanie ideálov mladého človeka…
Rozumiem. Posuňme sa od tejto “odbočky” ďalej. Dnes pôsobíš ako prekladateľka. Ako a kedy si sa dostala k prekladom?
V Sučanoch som chodila na bilingválne gymnázium. Práca so slovom ma vždy bavila, písala som i básne, blog. História bol môj obľúbený predmet, počas leta na gymnáziu som si našla prácu v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Vedúci mi zveril preklad nejakého textu do angličtiny. Veľmi ma potešilo, keď mi povedal, že môj preklad je lepší ako od profesionálneho prekladateľa. A povzbudilo ma to. A hoci nemám vyštudované prekladateľstvo, prekladanie so mnou zostalo. Popri práve som v Prahe študovala ešte bakalárske štúdium angličtiny a francúzštiny (učiteľstvo).
A si úradnou prekladateľkou.
Áno. Skúšku som zložila bez problémov. A takto zúročujem aj moje právnické vzdelanie.
Chcela som sa Ťa pôvodne aj spýtať, či nedostávaš otázku, či Tvoje štúdium práva nebolo zbytočné, keďže sa právu nevenuješ.
Tú otázku dostávam bežne. Priznám sa, nemám ju rada. V prekladateľskej praxi aj v bežnom či podnikateľskom živote sa však moje vzdelanie často ukazuje ako užitočné.
V tejto súvislosti mi je ľúto, že si staviame pomyselné múry. Také to prílišné škatuľkovanie a linajkovanie budúcnosti. Zdá sa mi, že v Prahe to bolo trochu otvorenejšie ako na Slovensku. Bolo viac bežné, že niekto začal študovať po pár rokoch praxe, iný vyskúšal viaceré školy alebo zamestnania, kým našiel to, čo mu vyhovovalo.
V mojom ponímaní je každý moment našej existencie pozvánkou zrodiť sa, transformovať či ožiť. Každý moment je poľom nekonečných možností. Slobodou „tvoriť“ seba samého. A presne takýto život ma zaujíma.
V mojom ponímaní je každý moment našej existencie pozvánkou zrodiť sa, transformovať či ožiť. Každý moment je poľom nekonečných možností. Slobodou „tvoriť“ seba samého. A presne takýto život ma zaujíma.
Nomádkou v Kolumbii.
Počas zimnej školy prekladu 2024 v Banskej Bystrici i na webe si zdieľala svoju skúsenosť z karantény v Kolumbii. Aký bol dôvod Tvojej cesty do tejto krajiny Južnej Ameriky? Dovolenka?
Ako som už spomenula, rok 2018 bol pre mňa zlomový. Keď som nemala školu, lietala som do Montrealu, popritom som prekladala a v Prahe študovala na dvoch vysokých školách. Bola som dosť zaneprázdnená a domov na Slovensko som chodila málo. Úprimne, v mojom najužšom okruhu priateliek a priateľov vtedy nebol nikto zo Slovenska. A potom prišla tá vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy som si povedala, že toto je už naozaj príliš… Lebo bez ohľadu na to, či na Slovensku budem žiť alebo nie, vždy to bude moja rodná krajina. Preto som sa zapojila do iniciatívy Za slušné Slovensko v Prahe.
Ukončila som teda štúdium, čo samo osebe znamená stres. Prišiel však nepríjemný rozchod, žiadne sťahovanie do Kanady sa nekonalo. Zároveň som cítila, že môj čas vtedy v Prahe vypršal. Bolo to ťažké obdobie. Nevedela som príliš čo a kam. Do Južnej Ameriky som vždy chcela vycestovať. A tak som sa tam vybrala. Sama, s počítačom, s minimálnou španielčinou.
Počas prvej cesty bola Kolumbia posledná krajina na mojom cestovateľskom zozname. Očarila ma a potom som sa tam vrátila v roku 2020. Mala som tam stráviť dva a pol mesiaca. Lenže týždeň pred plánovaným odletom zatvorili hranice a ja som sa ocitla “uväznená” v kolumbijskom Karibiku.
V Kolumbii si napokon strávila takmer desať mesiacov. Nebola možnosť dostať sa domov skôr?
Bola tam možnosť repatriačných letov. Len nastal hrozný chaos. Repatriačné lety boli z Bogoty, ja som bola v tom čase v Karibiku. Kolumbia je obrovská krajina, dostať sa do Bogoty po zemi trvá dva dni. Ďalším problémom bolo, že nebolo vôbec jednoduché zohnať letenku. Česi mali nejaký repatriačný let zadarmo, no bol plne obsadený. Slovensko v Kolumbii ani nemá ambasádu. Nakoniec sa mi predsa len podarilo kúpiť predraženú letenku. Keď hovorím predraženú, mám na mysli asi trikrát drahšiu ako bežné komerčné lety. Skončilo to tak, že sme prišli na letisko a skončili sme… Boli tam už bezpečnostné zložky so samopalmi, všetky lety boli zrušené.
Spomínala si, že si bola v Karibiku. V akom meste?
V piatom najväčšom kolumbijskom meste – Cartagena de Indias. Je to krásne historické mesto. Kedysi uzol obchodu s otrokmi. Mne sa tam veľmi páčilo, hoci sa nevedelo, čo bude…
Najskôr čisto pragmatická otázka. Z čoho si tam žila?
Bola som digitálnou nomádkou. Moja práca teda nebola viazaná na miesto môjho pobytu. Primárne som prekladala. No venovala som sa aj iným veciam ako tvorba reklamných textov, prieskum trhu, a pod. Vyžila som v pohode.
A kde si bývala?
Najskôr v malom rodinnom hosteli v rybárskej osade, potom v malom hoteli už priamo v Cartagene. Neskôr som si prenajala byt v luxusnej vežiakovej časti nad oceánom na 36. poschodí. Nájom nebol nízky ale reálne asi pätinový ako by bol bežne. No najmä, na tých plážach dole nikto nebol. Žiadni turisti. A dokonca aj málo domácich, lebo bol prísny zákaz vychádzania. Mala som prísny denný režim. Veľa som cvičila jogu, pracovala, projektovala som si plány do budúcnosti.
Nebolo to „na hlavu“? Uviaznutá v cudzej krajine, bez rodiny, nevedela si, ako dlho tam budeš…
Mňa to vlastne bavilo. Bolo to jedno zo zatiaľ najkrajších období môjho života.
Strach. Nebála si sa?
Strach si treba uvedomiť a čeliť mu.
Aký bol Tvoj život so zákazom vychádzania a bez sociálnych kontaktov?
Zákaz vychádzania som brala kreatívne (Smiech). Bol viazaný na posledné čísla dokladu. A ja som používala aj pas, aj občiansky, aj vodičák. Dokonca i kartičku poistenca. Len som už možno pútala pozornosť, že som bola stále vonku… (Smiech.)
Skamarátila som sa so všetkými recepčnými z budovy. Tiež so susedkou Venezuelčankou, susedom Američanom.
Známi neznámi?
Áno, tak nejak. Napríklad aj môj taxikár. Bola som na diaľku v kontakte len s pár najbližšími ľuďmi. Celkovo by som môj pobyt nad oceánom označila ako bytostný. Hoci sa tak nedá žiť celý život, ale… samota, nie osamelosť, vie byť zdrojová. Mám pocit, že na to občas zabúdame.
Zaujal ma ten Tvoj taxikár. Mohla by si o ňom povedať niečo viac?
Bol to starý pán, ktorý nikdy nevyšiel zo svojho okresu. Nerozumela som mu až tak dobre, lebo veľmi šušľal a hovoril tým ich pobrežným prízvukom. Stále sa veľmi smial. Aj som uvažovala, či náhodou nemá vypité. No na ten rozhovor nikdy nezabudnem. Hovoril mi: „Vy Európania, Vy ste ešte horší ako Američania. Z nich ide aspoň dáka energia. No Vy…Vy máte vlastne všetko, no aj tak ste stále nespokojní. A Vaše najkrajšie ženy vyzerajú ako niekto, kto by v čase vojny isto neprežil…”
„Vy Európania, Vy ste ešte horší ako Američania. Z nich ide aspoň dáka energia. No Vy…Vy máte vlastne všetko, no aj tak ste stále nespokojní. A Vaše najkrajšie ženy vyzerajú ako niekto, kto by v čase vojny isto neprežil…”
Pokračovanie rozhovoru s Patríciou Holíkovou (a cez ňu aj s "jej" taxikárom:-) si môžete prečítať na mojom blogu. Presne tu: https://www.zitinak.sk/nomadka/
