Som jej vďačná za jej otvorenosť ohľadom ťažkostí pri výchove ich rómskych detí, pozdieľaní jej náhľadov na vlastný život či zdravotné komplikácie. Lebo to nie je samozrejmosť… Podobne ako “žili šťastne, až kým nepomreli” z rozprávkových kníh. V realite si treba vysúkať rukávy a o šťastie sa trochu posnažiť. Koniec koncov, famózny život nepadol do lona ani Ivetke Hrabovskej … 🙂
Nerómska mamka rómskych detí
Veľa sa hovorí o zosúlaďovaní súkromného a pracovného života. Ako to momentálne máš? Koľko hodín denne a v akom režime pracuješ?
Máme doma dvoch škôlkarov a jedného školáka. Treba ich ráno vyprevadiť do zariadení. Pracujem od ôsmej do pätnástej, potom ideme po deti. Hodinu mám vyhradenú na obed. Veľmi rada jem a rada si jedlo vychutnávam. Neznášam dni, keď mám napríklad viac stretnutí a nestíham sa najesť. Po pätnástej už väčšinou nepracujem, iba niekedy fungujem cez hlasovky, ak je to fakt potrebné.
Berúc do úvahy všetky Tvoje aktivity. Je niečo, čo považuješ za svoju osobnú misiu?
Vychovávať rómske deti. (Smiech.) Vždy to tak hovorím. Že mojou misiou je byť čo najviac v pohode, aby som potom tú moju energiu mohla venovať deťom.
Vždy to tak hovorím. Že mojou misiou je byť čo najviac v pohode, aby som potom tú moju energiu mohla venovať deťom.
Dostávame sa k Tvojmu súkromnému životu. Si známa i tým, že ste si s manželom adoptovali tri deti. Na slovenské pomery je zaujímavosťou aj skutočnosť, že rómske. Nestretli ste sa pred adopciou z Vášho okolia s klasickými stereotypnými odporúčaniami typu “rómske deti radšej nie”?
Všetci mi hovorili, že rómske deti radšej nie. Dokonca ešte aj od rodičov som to počula. Keď som sa pýtala prečo, veľa ľudí hovorilo o nejakých génoch kradnutia. Na to som im zvykla odpovedať: “A vieš, že gény kradnutia neexistujú?” Je to iba prostredím, v ktorom deti vyrastujú. Ak vyrastajú v prostredí, v ktorom je normálne kradnúť, chápu to rovnako. To je celé…
Tiež som sa dopočula od niektorých, že budú smrdieť. Vieš, ako naše deti voňajú? Zbožňujem voňať nášho Janíka, toho najmladšieho. Má teraz štyri roky a je to taký “ňu-ňu”.
Ja proste nemám rada, keď sa ľudia vyjadrujú k veciam, o ktorých nič nevedia. Ja ak nie som informovaná, radšej som ticho…Teda veľa ľudí išlo proti nám.
Nenaháňalo Vám/Ti to strach? Predsa len, očividne ste boli masírovaní týmito rečami z každej strany…
Nie. A vieš prečo? Lebo ja som si tie veci naštudovala. Keď mi o géne kradnutia hovoril už asi desiaty človek, normálne som do Googla zadala otázku: “Existuje gén kradnutia?” To, čo som našla, ma neprekvapilo. Neexistuje.
Potom mi iní hovorili, že vychovávať rómske deti je veľmi náročné kvôli všetkým tým traumám, ktoré majú…
Bohužiaľ, asi všetky deti z detských domov majú nejaké svoje traumy, nie?
Presne. Z tohto pohľadu je vlastne jedno či biele alebo čierne dieťa… Uvedomovala som si teda, že s tými traumami majú pravdu. A tak som sa začala vzdelávať, ako vychovávať deti s traumami.
Dočítala som sa, že proces adaptácie Vášho prvého syna nebol vôbec jednoduchý. Údajne ste vyše roka dvakrát týždenne chodili na konzultácie do Návratu (o.z. venujúce sa návratu detí do rodín). Napriek tejto skutočnosti ste si ešte chceli adoptovať ďalšie deti? Neodradilo Vás to?
Hovorili sme si: “Bože, snáď to nebude horšie.” Ja som ale bola presvedčená o tom, že horšie to byť nemôže…Miško k nám prišiel nepripravený. Nevedel, že u nás zostane navždy. Myslel si, že k nám ide len na dva dni. Hoci ja som sa mu snažila vysvetliť, keď k nám ešte len chodil, že raz príde k nám tak, že od nás už nikdy neodíde. My sme tiež nemali tie znalosti a skúsenosti, ktoré máme dnes. Faktom je, že keď Ti dieťa takýmto spôsobom príde do života, Ty ešte do deviatich mesiacov môžeš povedať: “Nie.” Zvrátiť proces adopcie.
A nad týmto ste neuvažovali? Respektíve, nezvažovali ste to seriózne? Lebo je prirodzené, že človeku napadne kadečo…
Ale áno, zamýšľali sme sa aj nad týmto. Len som si hovorila, že ak by sme ho vrátili, bol by v živote už nadobro stratený, nikomu by neveril… Lebo ho v priebehu jeho prvých štyroch rokov života presunuli trikrát. Teda vôbec nemal svoj domov. V každej pestúnskej rodine bol asi rok. Vysvitlo, že Miško sa narodil vo Vranove nad Topľovou. Tam som sa narodila aj ja. Mohol sa narodiť hocikde inde na Slovensku, ale on sa narodil práve tam. Brala som to tak, že to dieťa je predurčené žiť s nami. Prišiel do nášho života, aby nás niečo naučil. A že my to nezvládame? To je o našej úbohosti, lebo ľudia majú oveľa väčšie problémy a ťažšie osudy. A že ku tebe príde dieťa, ktoré ťa neznáša? Veď ono si zvykne…
Mohol sa narodiť hocikde inde na Slovensku, ale on sa narodil práve tam. Brala som to tak, že to dieťa je predurčené žiť s nami. Prišiel do nášho života, aby nás niečo naučil. A že my to nezvládame? To je o našej úbohosti, lebo ľudia majú oveľa väčšie problémy a ťažšie osudy.
A Ty si zvykneš?
Aj ja si zvyknem. Jediné, na čo som si nechcela zvyknúť bola nenávisť, ktorú som na ňom badala. Ale vedela som, že ak mu budem prejavovať lásku, raz sa to zlomí. A ten zlom naozaj prišiel. Hoci…trvalo to dva a pol roka. Vtedy si to dieťa už nevedelo predstaviť, že by išlo niekde inde. A to už bolo dávno “papierovo” Hrabovské. Lebo keď má človek čistý úmysel a vychováva dieťa s láskou, nie je možné, aby sa ti to v dobrom nevrátilo späť.
Kto/ čo Vám bolo okrem Návratu nápomocné?
Boli sme si s Matejom oporou navzájom. Mali sme jeden druhého. Obdivujem všetkých jednorodičov, ktorí vychovávajú adoptované dieťa. To musí byť extrémne ťažké… Lebo ja, keď nevládzem, poviem Matejovi: “Nevládzem, potrebujem ísť preč od detí.” Jeho odpoveď je: “Jasné, choď s kamoškou von, zacvičiť si, zabehať, hocičo…” Ešte ma aj oblečie. A zase naopak. Keď nevládze on, ja mu poviem: “Choď. Choď aj na týždeň splavovať s kamošmi rieku. Ja to aktuálne dávam, neboj sa.” Spolupráca partnerov je podľa mňa extrémne dôležitá. Je to kľúč k úspechu. A obaja musia byť o adopcii presvedčení, bez váhania.
Nezhoršila Vám adopcia vzťah? Lebo veď…viac únavy, viac napätia…
Nie, nezhoršila. Ale robíme jednu vec, ktorá je pre nás mimoriadne dôležitá. Každý mesiac na jednu alebo dve noci chodíme preč od detí. Tie dáme do opatery našim rodičom. Lebo žiť život s tromi tak temperamentnými deťmi je vyčerpávajúce. A my s Matejom sme typy ľudí, ktoré majú radi pokoj a kľud. Napríklad náš Miško, keď príde zo školy je naozaj hlučný. Počuť ho všade. Rómovia sa expresívne tešia, ale i smútia a plačú.
Aj Ty plačeš expresívne?
Ja? Nie. Ja plačem do vankúša. Ale to len veľmi zriedka. A potom si poviem: “Čo robíš, veď plakať vie každý. Treba vstať.” Priebežne sa ale snažím ventilovať, aby k takýmto pretlakom nedochádzalo. S Matejom sa veľa rozprávame aj o našich pocitoch, vďaka čomu sa vieme lepšie pochopiť. Všetko stojí na komunikácii a tá je základom dobrého vzťahu. To je náš “headline”, naše heslo.
S Matejom sa veľa rozprávame aj o našich pocitoch, vďaka čomu sa vieme lepšie pochopiť. Všetko stojí na komunikácii a tá je základom dobrého vzťahu.
Zvyšok rozhovoru s Ivkou Hrabovskou si môžete prečítať na mojom blogu: https://www.zitinak.sk/?p=658
